Redaktor: Matej MINDÁR,
Interviovaný: Peter Baco, poslanec FZ Snemovňa národov
———————————————————————————————
Ako ste vnímali Nežnú revolúciu v novembri 1989?
Privítal som zámery uplatniť v hospodárstve ČSFR trhové princípy a prechod na pluralistický politický systém. Na druhej strane som si uvedomoval aj riziká spoločenskej revolúcie. Už v začiatkoch sa ukázalo, že organizátori zámerne manipulujú informáciami o priebehu Pražskej demonštrácie na prípade údajne zabitého študenta. Evidoval som tiež závery stretnutia, z júla 1989, najvyšších politických predstaviteľov západného sveta pri príležitosti 200. výročia Veľkej francúzskej revolúcie. Britská premiérka Margaret Thatcherová prezentovala záver účastníkov z tohto stretnutia v duchu, že aj táto revolúcia, ako všetky ostatné, napáchali ľudstvu viac škody ako osohu. Kládol som si otázku, prečo potom chceme u nás robiť zmeny revolučným spôsobom? Zhodujú sa na tom predsa najprosperujúcejšie krajiny sveta. Postupne sa dostávali k slovu národohospodári z obdobia formulovania Socializmu s ľudskou tvárou. V kádrovej oblasti už dominovala kvalifikovanosť. Pozitívne hospodárske trendy som považoval za nádejné. Napríklad, dosiahli sme potravinovú sebestačnosť. Obával som sa, že revolučný spôsob prechodu zo socialistického systému na kapitalistický, zlikviduje aj to, čo bolo dobré. Preferoval som kvalifikovaný, profesionálny, systémový prístup.
Ako ste sledovali udalosti tzv. pomlčkovej vojny o nový názov spoločného štátu na jar 1990?
Úprimne, v tom čase som to nijako osobne nevnímal. Považoval som to za formalitu. Hlavný problém som videl v tom, že podiel Slovenska na fungovaní spoločného štátu bol stále zamlčiavaný. Dôležité kompetencie boli v rukách federálnych orgánov. Slováci boli vnímaní častokrát ako menšina, alebo ako nejaký prílepok Česko-Slovenskej republiky. Mal som v tom čase iné starosti a priority. Vrátil som sa z Ministerstva poľnohospodárstva pracovať späť na JRD. Situácia bola vo financiách kritická. Ročný štátny rozpočet pre pôdohospodárstvo sa znížil z 27 mld. Kčs o dve tretiny. Úroky za úver presiahli 20 %. Ani za takých podmienok nebolo možné úver získať. Družstevníkov sme odmeňovali z veľkej časti v naturáliách. Družstevníci dokonca doniesli do družstva vlastné úspory, aby sa kúpila nafta na zasiatie obilia. Organizoval som odpor poľnohospodárov proti politicky motivovanej transformácii družstiev na pôvodné maloroľnícke gazdovstvá.
Federálne zhromaždenie prijalo 12. decembra 1990 nový kompetenčný zákon. Zažívali ste v tom čase nejaké konflikty medzi federáciou a republikami napríklad v oblasti pôdohospodárstva?
Nevnímal som v tomto smere nejaké konflikty. Boli problémy, aj rozpory, ale málokedy prerástli do konfliktov. Vnímal som to skôr ako rozdielne názory. Uvediem konkrétny príklad. Keď sa pripravoval nový federálny zákon o družstvách, vypočítavali sa individuálne majetkové podiely v každom družstve. Zistili sme, že v Čechách mali podiely sedemkrát vyššiu hodnotu ako na Slovensku. Česko historicky patrilo pod rakúsku časť bývalej monarchie, kde sa dedila poľnohospodárska pôda vždy na jedného potomka, tým pádom sa v Čechách nachádzali niekoľkonásobne väčšie gazdovstvá. Na Slovensku sa dedila poľnohospodárska pôda na všetkých potomkov rovnako, a tým sa gazdovstvá zmenšovali. Na federálnej úrovni sa nebrali do úvahy tieto historické špecifiká. Presadilo sa to, čo bolo pre Česko výhodnejšie. Preto sme bezprostredne po vzniku samostatnej republiky prijali v Transformačnom zákone ustanovenie o podielnických listoch ako voľne obchodovateľnom cennom papieri.
Po konfliktoch vo vnútri VPN sa časť jeho členov na čele s odvolaným slovenským premiérom Vladimírom Mečiarom rozhodlo založiť nový politický subjekt HZDS, ktoré bolo oficiálne zaregistrované Ministerstvom vnútra SR 3. mája 1991. Ako ste sa stali jeho členom?
Vladimír Mečiar pracoval pred vstupom do politiky v sklárni v Nemšovej ako podnikový právnik. Ja som bol predseda JRD v Nemšovej a sporadicky som využíval jeho právne služby formou dohody. Poznal som ho ako úspešného, húževnatého a presvedčivého právnika. Pomohol nám napríklad získať zo západného Nemecka potravinársky extrudér. Požiadal ma, aby som vypracoval agrárny program HZDS. Súhlasil som a predniesol som návrh pôdohospodárskeho programu na straníckom sneme. Snem ma navrhol do nadchádzajúcich volieb za kandidáta na poslanca Federálneho zhromaždenia. Členom HZDS som sa stal neskôr.
Ako ste osobne vnímali slovenskú spoločnosť pred voľbami?
Na začiatku roku 1992 upadalo revolučné nadšenie v spoločnosti. Narastali ekonomické a sociálne problémy. Zástanci federácie strácali na Slovensku podporu. Havlove iniciatívy pri likvidácii zbrojárskeho a ťažkého priemyslu na Slovensku, ani
Klausove privatizačné postupy verejnosť neprijala ako šance. Federálne organizovaná Kupónová privatizácia len potvrdila, že privatizácia v rozsahu a tempe federálnych predstáv sa nedala dobre urobiť. Štátne podniky dožívali. Najmä vysoká miera nezamestnanosti a celková zlá sociálna perspektíva vo Federálnom štáte umocnili potenciál tých síl v slovenskej spoločnosti, ktoré sa dlhodobo usilovali o národnoštátnu zvrchovanosť. Slováci cítili preferovanie Českej republiky vo všetkých oblastiach, ale nehovorilo sa o tom. České médiá s obľubou poukazovali na situácie, ktoré demonštrovali hospodársku, ekonomickú, vzdelanostnú, kultúrnu, organizačnú a administratívnu prevahu českého národa. Občanov Českej republiky podnecovali k pocitu nadradenosti. Pojem Československo sa stotožňoval s pojmom Česko. Česká strana si na federálnej úrovni presadzovala svoje záujmy, ktoré nám Slovákom nedávali právo na realizáciu zvrchovaných politických inštitúcií zabezpečujúcich napríklad aj rozpočtovú a ekonomickú spravodlivosť.
Máte aj nejakú osobnú skúsenosť v tomto smere?
Áno, mám celkom konkrétnu skúsenosť. Niekoľko rokov pred Nežnou revolúciou som bol v priamom kontakte s Federálnym ministerstvom technického rozvoja, ktoré malo v náplni rozvoj vedy, výskum a vedecko-technický rozvoj v obidvoch republikách. Predtým než sa spustili výsledky výskumu do praxe, sa testovali v overovacích prevádzkach, financovaných z federálneho rozpočtu. Napríklad ročne bolo vyčlenených sto miliónov korún na overovacie prevádzky, tak tridsaťtri miliónov z toho malo byť pre Slovensko. Zaujímal som sa o možnosť čerpať z týchto prostriedkov pre overovaciu prevádzku bioplynovej jednotky na mojom JRD. Oznámili mi, že prostriedky sú už vyčerpané. Po vyhodnotení výsledkov overovacích prevádzok sa však zistilo, že na Slovensku bolo použitých len osemnásť miliónov. Samozrejme, že som na to poukazoval. Českí úradníci ministerstva moje námietky považovali za úplnú malichernosť. Áno, tak to v praxi fungovalo, že federálne inštitúcie sa stotožňovali s Českou republikou a Slovensku pripadlo v skutočnosti oveľa menej ako definovaný tretinový podiel. Rozdiel v prospech rozvoja Čiech narastal.
Môžeme tak povedať, že aj týmto spôsobom sa potupne začala poukazovať „funkčnosť“ česko-slovenskej federácie v nových demokratických podmienkach?
Áno. V pluralitných podmienkach demokracie dvojtretinová väčšina si pri hlasovaní vždy presadila svoj záujem. Stal sa z toho oficiálny problém. Silnejší český partner vždy prehlasuje jednotretinového slovenského partnera. Takto spoločný štát nemohol fungovať. Aktuálne sa stali alternatívy riešenia vzájomných vzťahov Českej republiky a Slovenskej republiky v podobe zvrchovaných štátov. Česká strana nechávala stále otvorenú aj alternatívu spoločného autentického štátu.
Po Vašom zvolení za poslanca Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia v júni 1992 bolo viac ako jasné, že spoločný štát ku koncu roka 1992 prestane existovať. S akými očakávaniami ste vstupovali na horúcu pražskú pôdu?
Bolo to dynamické obdobie. Po voľbách v júni 1992, keď som sa stal federálnym poslancom, bol som tiež menovaný za ministra poľnohospodárstva a súčasne za ministra lesného a vodného hospodárstva Slovenskej republiky. Vzhľadom na kritickú situáciu v poľnohospodárstve som sa musel venovať predovšetkým riešeniu krízových problémov poľnohospodárstva a potravinárstva na Slovensku. To, že koncom roku 1992 prestane existovať spoločný štát, bol zjednotený názor špecialistov na štátoprávne usporiadanie a politických orgánov HZDS. Akceptoval som ich argumentáciu. Musím sa priznať, že som nebol pôvodne presvedčený o tom, že treba rozdeliť česko-slovenskú federáciu na dva samostatné štáty. Vychádzal som z toho, že Čechy boli najvyspelejšou časťou monarchie. Bral som to ako objektívnu výhodu, dúfal som v postupné vyrovnanie úrovne Slovenska a Česka. Z praktického hľadiska som sa prikláňal k posilneniu funkčnosti federácie o princípy konfederácie. Znepokojovali ma povýšenecké reakcie českej strany na slovenské požiadavky. Prívlastky ako malichernosť, nevďačnosť, dokonca zrada, alebo názor, že my Česi na vás doplácame, bez nás by slovenský národ neexistoval a podobne, stupňovali emócie. Desiatky rokov som dobre spolupracoval ako sused s českými partnermi a vyhýbal som sa provokáciám.
A čo Vás nakoniec presvedčilo?
Najmä každodenná potreba efektívneho spolužitia na prospech oboch národov ma presvedčili o výhode alternatívy dvoch samostatných štátov. O potrebe vytvorenia samostatnej Slovenskej republiky ma presviedčali aj konkrétne kroky českej strany. Česi už v roku 1989 mali pripravený variant rozdelenia Česko-Slovenska. Jednoducho povedané, už mali, na rozdiel od Slovákov, všetko pripravené, premyslené a hlavne prepočítané. Vždy kalkulovali s pozitívnym efektom pre Čechy. Česká strana venovala veľké úsilie tomu, aby najmä v zahraničí označila Slovensko za „vinníka“ zániku spoločného štátu. Podobných vecí, ktoré by sa mohli dať na stôl, bolo viac.
Bolo tiež známe, že českí poslanci Federálneho zhromaždenia v prípade neschválenia ústavného zákona o zániku ČSFR, mali pripravený text Deklarácie, v ktorej sa malo uvádzať, že česká strana zoberie na seba zodpovednosť za rozdelenie Česko-Slovenska. Na jej odobrenie vo Federálnom zhromaždení pritom mala stačiť iba jednoduchá väčšina a Slovensko by zároveň stratilo akékoľvek nástupnícke práva…
Áno. Prekvapili ma pripravované postupy, ako napríklad text Deklarácie, ktorou by mohla česká strana pripraviť Slovensko o nástupnícke práva pri zániku spoločného štátu. To som nečakal. Keď som sa dozvedel o tejto deklarácii, nechcel som uveriť v jej existenciu a považoval som to za konšpiráciu. Aj to však bola realita procesu zániku spoločného štátu. Viedla ma k zvýšenej ostražitosti a hlavne k potrebe nepredlžovať obdobie vyjednávania o Zákone, ktorým sa zruší spoločný štát.
Napriek tomu, že sa vedelo, čo hrozí v prípade neprijatia ústavného zákona o zániku ČSFR, prečo podľa Vás aj napriek tomu poslanci KDH a SDĽ za tento návrh nezahlasovali?
Predstavitelia KDH a SDĽ sa už na túto tému vyjadrovali. Nechcem ich obviňovať z toho, že nedôverovali občanom Slovenska, že dokážu úspešne zvládnuť veľmi náročné procesy súvisiace so založením a spravovaním zvrchovanej Slovenskej republiky. Výhrady KDH voči politickému štýlu Vladimíra Mečiara a jeho schopnosti potom uniesť zodpovednosť za samostatný štát som nepovažoval za adekvátne dôvody na nesúhlas so zákonom o zrušení spoločného štátu a so založením dvoch samostatných štátov. Vnímal som to vtedy ako neprimerané gesto opozičných lídrov. Samozrejme, že každé riešenie bolo spojené s konkrétnymi rizikami. V Čechách sa objavovali „vierohodné“ dokumenty preukazujúce, že Slovensko ako samostatný štát do pol roka skrachuje. Naozaj sme museli riešiť aj neočakávané a veľmi ťažké úlohy. Napríklad po rozdelení Československa hrozil slovenskej korune default /krach meny/. Mobilizovali sme všetky dostupné spôsoby riešenia. Ako prezident Spoločnosti slovensko-japonského priateľstva som rokoval s Japonskou spoločnosťou Nomura /veľká finančná skupina/, ktorá nám bola v tom čase jediná ochotná požičať šesťsto miliónov USD, ktoré sme potrebovali na udržanie našej meny v roku 1993. Toto je možno jeden z dôvodov, prečo poslanci KDH a SDĽ celkom neverili tomu, že sa na Slovensku dokážeme dať dokopy tak, aby sme úspešne spravovali Slovensko ako samostatný štát. Veril som, že túto mimoriadnu, ojedinelú úlohu zvládneme, hoci s mimoriadnym úsilím.
Ako hodnotíte tridsaťročný príbeh samostatnej Slovenskej republiky?
Vznik a naštartovanie samostatnej Slovenskej republiky ako zvrchovaného, demokratického a právneho štátu je úspešný príbeh. Udalosti, ktoré pripomínam, poukazujú na zložitosť doby a na náročnosť úloh, ktoré samostatná Slovenská republika musela riešiť. Zvládli sme aj hroziace konflikty vyplývajúce z nedodržania pôvodných dohôd Českou republikou pri delení spoločného štátu. Hymnu, ani vlajku spoločného štátu, nemala prevziať ako štátne symboly ani jedna republika. Česká republika to nedodržala. V rozpore so vzájomnou dohodou tiež uplatnila clo a fyzicky sprevádzkovala colnice hneď prvého januára 1993. Úspešne sme vyriešili komplikácie v oblasti meny a všetky organizačné a legislatívne požiadavky, nevyhnutné pre riadny chod štátu. Nehľadáme dopady týchto udalostí pre dnešok. S Čechmi zostávame na platforme priateľskej spolupráce.
Ústava Slovenskej republiky je základom formulujúcim naše národnoštátne záujmy, spôsoby, cesty a nástroje na ich presadenie. Učíme sa vládnuť v podmienkach demokracie, prirodzene robíme aj chyby. Poučenie je však hybnou silou napredovania. Treba nám otvorene priznať, že sa potrebujeme chrániť aj sami pred sebou. Pre Slovenskú republiku by bolo vhodnejšie pre niektoré zákony a záväzné postupy použiť princípy doktríny. Nemohlo by sa napríklad stať, že jedna vláda plní ústavnú povinnosť zabezpečovať potravinovú bezpečnosť štátu a nasledujúca vláda to zruší. Tak sme sa stali za 30 rokov z krajiny potravinovo prebytkovej, sebestační sotva z polovice. Náš príbeh medzinárodnej integrácie je tiež úspešný. Nezvykli sme si na to, že naši partneri v EU sú zároveň naši konkurenti. Silné členské štáty v EU iniciatívne navrhujú a presadzujú stratégie, postupy a spôsoby v kľúčových spoločných dokumentoch EU, v ktorých si zároveň ošetrujú pre nich výhodnejšie pozície. Pre tých našich občanov, ktorí toto považujú za neopodstatnený názor odkazujem na vyjadrenie Lukasa, zástupcu Európskej komisie z roku 2004 o tom, ako idú naše poľnohospodárstvo po vstupe do EU zložiť na kolená, aby nás potom mohli lacno skúpiť. Pravda je, že sme sa v poľnohospodárstve dostali na posledné miesto vo výkonnosti v rámci EU, že ovládajú obchod s potravinami, financovanie, skupujú našu pôdu. Kolonizačné tendencie sú čoraz zreteľnejšie. Aby sa Slovenská republika dostala zo súčasnej situácie slabého štátu, potrebujeme sa spoliehať predovšetkým na seba samých. Z futurologickej aktivity OSN máme odkaz, že aj zložité problémy ľudstvo vie úspešne vyriešiť, ale ak budú vhodné politiky. Politika to je presadzovanie záujmov. Vhodná politika je taká politika, ktorá presadzuje naše záujmy. Kto nemá svoje vlastné záujmy, ten podlieha záujmom iných, ktorí politiku tvoria. Môj pozitivizmus spočíva v tom, že komplikovaný stav, v ktorom sa Slovenská republika dnes nachádza, povedie občanov Slovenskej republiky k vyššej angažovanosti, ochote a schopnostiam poučiť sa z doterajšieho vládnutia.
Zhováral sa: Matej Mindár