Prednáška na konferencii Panslovanskej únie Pôda a voda, súčasť nášho národného dedičstva na tému „Pôda a politika“, ktorá sa uskutočnila dňa 12. novembra 2014 v Bratislave
Pôda a politika
Žijeme v rýchlo sa meniacom svete. Rýchlosť týchto zmien rastie. Nielen futurológovia nastoľujú otázky, čo tieto zmeny spôsobia o niekoľko rokov, o niekoľko desaťročí aj storočí. Tápajúc v neistotách sa snažia identifikovať nové, dobré aj zlé, možnosti budúceho vývoja. Pre tie lepšie varianty formulujú ďalšie otázky o tom, čo by ľudstvo malo robiť, ale hlavne, čo by nemalo robiť pre kvalitný udržateľný život v budúcnosti. Či nás napríklad bude žiť na zemeguli o 50 rokov 8,5 mld., alebo 11,5 mld.? Kedy sa vyčerpajú a ako sa nahradia fosílne zdroje energie? Do akej miery sa zmenia teplotné a zrážkové pomery na zemeguli? Budú ľudia hladovať, budú smädní? Aké budú hlavné smery migrácie ľudí za lepšími podmienkami? Do akej miery budú ľudia kryť svoj príjem živín rastlinnou, alebo živočíšnou potravou? Ako sa budú všetky tieto problémy riešiť? O týchto a o mnohých podobných otázkach sa vedú v odborných kruhoch vášnivé debaty, vedúce zväčša k polarizácii stanovísk.
Na takto formulované výzvy budúcnosti si vieme predstaviť zodpovedajúce riešenia. Tak je to aj pri najfrekventovanejších polemikách o vode, ovzduší, pôde a energetike. K určitému optimizmu nás oprávňuje rastúce povedomie verejnosti o nenahraditeľnosti trialógu slnko, voda, vzduch, realizovaného na pôde. Globálne si ľudstvo preto určilo 5. december každoročne za deň pôdy a rok 2015 za rok pôdy. Budúcnosť ľudstva záleží primárne na tom, či sa práve toto stane našim najvyšším záujmom, ako budeme svet spravovať – vládnuť, či sa bude robiť správna politika.
Veľmi rád prijímam aktívnu účasť na tejto konferencii, ktorá si primárne nekladie za cieľ odpovedať na otvorené otázky budúcnosti, ale sa veľmi správne snaží rozvíjať diskusiu a pozitívne podporovať povedomie občanov o vode, pôde a v súvislostiach. V tomto duchu som prijal aj požiadavku usporiadateľov dnešnej konferencie k vyjadreniu sa aj k iným, s pôdou súvisiacim témam, ktoré rezonujú vo verejnosti. Samozrejme, že potravinová sebestačnosť, ochrana spotrebiteľov pred nekvalitnými potravinami, dotačné, ekonomické otázky, konkurencieschopnosť a možnosti riadneho fungovania pôdohospodárstva by si samostatne vyžadovali celú prednášku, alebo aj celú konferenciu. /Takáto špecializovaná dvojdňová konferencia o pôde sa napríklad uskutočnila v septembri v Skalici/. Prijímam však túto výzvu s nádejou, že vás nasledujúce poskytnuté informácie povzbudia do širšej diskusie, o ktorú organizátorom ide.
A. Pôda, funkcie, riziká a ochrana, medzinárodná koordinácia, história držby pôdy
B. Pôdna politika súčasná, formovanie novej pôdnej politiky
C. Potravinová suverenita, potravinová bezpečnosť v súvislostiach,
D. Návrhy na zabezpečenie dlhodobého fungovania pôdohospodárstva
A/ Pôda, funkcie, riziká, koordinácia, držba
Pôda je obyčajne definovaná ako vrchná vrstva zemskej kôry, ktorú tvoria minerálne častice, organické látky, voda, vzduch a živé organizmy. Tvorí rozhranie medzi zemou, vzduchom a vodou a je životným prostredím pre väčšinu živých organizmov. Tvorí základňu pre premenu neživej prírody na organickú hmotu a kyslík, procesom viazania slnečnej energie.
slnko
12H2O + 6CO2 ———> C6H12O6 + 6O2 + 6H2O
Keďže tvorba pôdy je nesmierne pomalý proces, možno ju v zásade považovať za neobnoviteľný zdroj. Pôda je naším zdrojom potravín, biomasy a surovín. Slúži ako priestorová základňa pre aktivity človeka a krajinné prostredie, je archívom kultúrneho a prírodného dedičstva a zohráva hlavnú úlohu ako prirodzené prostredie a genofond. Uchováva, filtruje a transformuje mnohé látky vrátane vody, živín a uhlíka. Pôda je v podstate najväčšou zásobárňou uhlíka na svete (1,500 giga ton). Funkcie tohto rozhodujúceho prírodného zdroja sa musia chrániť, pretože majú tak socioekonomický, ako aj environmentálny význam.
Pôda je nesmierne zložité a premenlivé prostredie. V Európe sa identifikovalo viac ako 320 hlavných pôdnych typov. Pôda je vystavená mnohým procesom degradácie, alebo hrozbám. Ide o procesy ako erózia, úbytok organických látok, lokálna a rozptýlená kontaminácia, zástavba, zhutnenie, pokles biologickej diverzity, salinizácia, záplavy a zosuvy pôdy. V suchých a polosuchých klimatických podmienkach môže viesť kombinácia niektorých z týchto procesov nakoniec k dezertifikácii.
Pôda je tiež princípom štátnosti (vymedzuje územie), prevažne v súkromnom vlastníctve, avšak s významom pre všetkých obyvateľov štátu. Vzhľadom na všestranný celospoločenský význam pôdy je každý štát povinný zabezpečiť starostlivosť o pôdu a jej ochranu, ako všeobecný štátny záujem.
Z globálneho hľadiska je situácia v ochrane pôdy veľmi zlá. Záväzky členských štátov OSN spomaliť úbytok pôdy a jej degradáciu sa nielen že neplnia, ale vývoj je opačný. Teda úbytok a degradácia pôdy sa urýchľuje. Viaceré štáty považujú situáciu za kritickú a robia doteraz nevídané opatrenia.
Globálne narastajú objemné transakcie nákupu pôdy bohatými štátmi v chudobných štátoch. Na naftu bohaté arabské štáty, ale aj napr. Čína, nielen priamo skupujú pôdu v iných štátoch, ale aj vytvárajú rôzne formy kapitálového a vlastníckeho prepojenia na pôdu. Predpokladá sa celosvetovo „nárast hladu po pôde.“
Viaceré krajiny vrátane Japonska, Kanady, Spojených štátov amerických, Austrálie, Brazílie a viacerých rozvojových krajín uplatnili prísne politiky v oblasti ochrany pôdy, ktoré zahŕňajú legislatívu, usmerňovacie dokumenty, monitorovacie systémy, identifikáciu rizikových oblastí, inventáre, asanačné programy a mechanizmy financovania kontaminovaných oblastí, pri ktorých nie je možné určiť zodpovedné subjekty. Porovnateľnú úroveň ochrany pôdy chce uplatniť aj EÚ.
Aj v Európe predstavuje degradácia pôdy vážny problém. Degradáciu pôdy spôsobujú, alebo zhoršujú ľudské aktivity, ako sú niektoré poľnohospodárske a lesnícke postupy, priemyselné aktivity, turizmus, nekontrolované rozrastanie sa miest, priemyslu a výstavba. Tieto aktivity majú negatívny vplyv, pretože bránia pôde, aby plnila všetky svoje funkcie a služby v prospech ľudí a ekosystémov. Dôsledkom toho pôda stráca na úrodnosti, obsahu uhlíka a biologickej diverzite, má zníženú schopnosť zachytávať vodu, narúša sa kolobeh plynov a živín a spomaľuje sa odbúravanie kontaminantov.
Degradácia pôdy má priamy dosah na kvalitu vody a ovzdušia, biologickú diverzitu a zmenu klímy. Môže tiež vyvolať zhoršenie zdravotného stavu obyvateľov Európy a ohrozovať bezpečnosť potravín a krmív.
- Odhaduje sa, že 12% všetkých pozemkov v Európe je postihnutých vodnou eróziou a 4% je postihnutých veternou eróziou.
- Odhaduje sa, že 45% pôdy v Európe má nízky obsah organických látok, najmä v južnej Európe, ale aj v oblastiach Francúzska, Spojeného kráľovstva a Nemecka.
- Počet potenciálne kontaminovaných bodov v EÚ sa odhaduje približne na 3,5 milióna.
- V Európe sa za dekádu zmenil spôsob využívania na takmer 3% poľnohospodárskych pozemkov, pričom sa zaznamenal výrazný nárast mestských oblastí. Medzi jednotlivými členskými štátmi a regiónmi sú rozdiely od 0,3% do 10%. Hnacie sily vyvolané človekom, ktoré sú príčinou ohrození, vykazujú vzostupnú tendenciu rastúcich teplôt a extrémnych meteorologických fenoménov, čo prispieva k zhoršovaniu hrozieb ako erózia zosuvy, salinizácia a úbytok organických látok. Všetky uvedené skutočnosti naznačujú, že riziká degradácie pôdy budú v Európe narastať ešte rýchlejším tempom ako doteraz.
Kontext súvisiacich politík vyjadruje rastúce obavy a vedie k prijímaniu nasledujúcich nápravných opatrení v starostlivosti o pôdu na všetkých úrovniach.
1. K ochrane pôdy prispievajú rôzne politiky Spoločenstva, najmä environmentálna politika (napr. ochrana ovzdušia a vôd) a poľnohospodárska politika (agroenvironmentálne opatrenia a krížové plnenie). Postupy presného obhospodarovania pôdy, ako sú ekologické a integrované poľnohospodárstvo alebo extenzívne poľnohospodárske postupy v horských oblastiach, môžu podporiť udržiavanie a zvyšovanie obsahu organických látok v pôde.
2. Od roku 2002 sa vynakladá trvalé úsilie na zabezpečenie toho, aby prijaté iniciatívy o odpade, vode, zmene klímy, chemických látkach, záplavách, biologickej diverzite a environmentálnej zodpovednosti naďalej prispievali k zlepšovaniu ochrany pôdy. V deviatich členských štátoch, vrátane SR, existuje osobitná legislatíva o ochrane pôdy.
3. Povedomie o dôležitosti ochrany pôdy sa zvyšuje, o čom svedčí revízia Charty Rady Európy o ochrane a trvalo udržateľnom hospodárení s pôdou z roku 2003.
4. Všetky členské štáty EÚ sú signatármi Dohovoru Organizácie Spojených národov o boji proti dezertifikácii (UNCCD).
5. V Kjótskom protokole sa zdôrazňuje, že pôda je hlavnou zásobárňou uhlíka, ktorá sa musí chrániť a prípadne zväčšovať. Sekvestrácia uhlíka v poľnohospodárskych pôdach prostredníctvom niektorých postupov obhospodarovania pôdy môže prispieť k zmierneniu zmeny klímy.
6. V Dohovore o biologickej diverzite sa biologická diverzita pôdy označila za oblasť, ktorá si vyžaduje osobitnú pozornosť. Vznikla medzinárodná iniciatíva pre zachovanie a trvalo udržateľné využívanie biologickej diverzity pôdy.
V roku 2006 Európska komisia /EK/ predložila návrh Rámcovej smernice o pôde, o ktorej sa dodnes diskutuje.
Cieľom je:
1. zabezpečiť trvalo udržateľné využívanie pôdy,
2. zabrániť ďalšej degradácii pôdy a chrániť jej funkcie,
3. obnoviť pôdu postihnutú degradáciou na úroveň funkčnosti, ktorá by bola zlučiteľná minimálne so súčasným a plánovaným využívaním, a tým zohľadniť aj náklady vynaložené na obnovu pôdy.
Podľa navrhovanej smernice sa od členských štátov bude požadovať, aby identifikovali rizikové oblasti na základe spoločných prvkov, ktoré sa musia zohľadniť, stanovili pre tieto oblasti ciele, pokiaľ ide o zníženie rizika a vypracovali programy opatrení na dosiahnutie týchto cieľov.
Na základe spoločnej definície kontaminovaných miest a spoločného zoznamu potenciálne znečisťujúcich aktivít sa od členských štátov bude požadovať, aby určili kontaminované miesta na svojich územiach a vytvorili národnú sanačnú stratégiu.
Dohoda o smernici, ktorá by načrtla riešenie pre spoločnú ochranu pôdy v členských štátoch EÚ, je však stále v nedohľadne. Skupina piatich krajín – Francúzsko, Nemecko, Veľká Británia, Holandsko a Rakúsko tvorí spolu dostatočnú silu na to, aby sa legislatívna iniciatíva cez Radu EÚ pre životné prostredie nedostala. Medzi blokujúcimi krajinami je relatívny súlad v nesúhlase na princípe veci, obsah legislatívy je, dá sa povedať, druhoradý. Nesúhlasiace štáty argumentujú tým, že EÚ nemá kompetenciu na upravovanie práva týkajúceho sa pôd. Briti kritizovali aj finančné zdroje a administratívne náročný proces.
EÚ zastáva názor, že by si mala po dlhom čase priznať, že medzi členskými krajinami neexistuje dostatočný zmluvný rámec k tejto téme. Niektoré krajiny už spravili „dobrú robotu“ tým, že sa nezáväzne dohodli na spoločných nástrojoch pre ochranu pôdy. Viaceré krajiny poukázali, že pôda sa medzi členskými krajinami nepresúva ako napríklad vzduch alebo voda. Preto sa podľa nich nejedná o cezhraničnú otázku, ktorá by sa mala riešiť na úrovni EÚ. Zlý manažment pôd má ale za následok zhoršovanie dôsledkov klimatických zmien, ohrozovanie poľnohospodárskej produkcie a zhoršovanie kvality spodných vôd, bez ohľadu na hranice štátov. Degradácia pôd stojí EÚ ročne 38 mld. Eur.
Pôdna držba na Slovensku do roku 1989 je príčinou veľkých technických problémov, s usporiadaním vlastníckych a užívateľských vzťahov k pôde. Aj dnes panujúci chaos v tejto oblasti je dôsledkom až neuveriteľne zložitého historického vývoja pôdnej držby na Slovensku. Zdĺhavý proces identifikácie a prevodu vlastníctva k pozemkom je jedným z významných faktorov oslabujúcich efektívnosť podnikania na pôde aj dnes. Usporiadatelia konferencie považovali za vhodné zaujať k tejto téme aspoň stručné stanovisko.
Po zrušení poddanstva v roku 1848 mohol slobodný roľník disponovať s pôdou. Podľa noriem Uhorského obyčajového práva však dochádzalo k deľbe pozemkov medzi všetkých dedičov a neracionálnemu rozdrobovaniu a usporiadaniu pôdy. Vyše 50% pôdy bolo vo vlastníctve 1% šľachty a buržoázie. Kým rody Pálfiovcov vlastnili 105 tis. ha , Koburgovcov 85 tis. ha, Andrássyovcov 80 tis. ha pôdy a tiež existovali obrovské cirkevné veľkostatky. Súčasne sa ale takmer dve tretiny obyvateľov Slovenska živilo poľnohospodárstvom na malých výmerách. Situáciu komplikovalo aj spoločné vlastnenie pôdy vo forme urbariátov a komposetotátorov. Veľkostatky patrili k najúspešnejším agrárnym podnikateľom vo svete, ale v sociálnej oblasti prežívali polofeudálne vzťahy k poľnohospodárskym robotníkom, deputátnikom a želiarom. Už pred 1. Svetovou vojnou sa pre trvalú agrárnu preľudnenosť vysťahovalo zo Slovenska takmer 400 tis. ľudí, z toho 2/3 boli malí roľníci a poľnohospodárski robotníci.
Prvú pozemkovú reformu realizovala 1. ČSR už od roku 1918 nariadením o odstavení veľkostatkov. Podľa Záborového zákona v roku 1919 podliehali pozemkovej reforme majetky nad 150 ha poľnohospodárskej pôdy a 250 ha celkovej pôdy. Štátny pozemkový úrad bol poverený prideľovať 1 mil. 400 tis. ha pôdy na základe Prídelového zákona z roku 1920. Do roku 1929 pridelil 130 tis. ha pôdy.
V roku 1929, keď začala hospodárska kríza, pozemková reforma sa de facto zastavila, tretina roľníkov na Slovensku ešte stále pôdu prenajímala, ako dôsledok machinácií pri realizácii reformy. Úplným paradoxom celého vývoja v 1. ČSR je, že ešte rozšírila vrstvu veľkostatkárov a Slovensko trpelo preľudnenosťou na pôde drobných vlastníkov, neschopných uživiť celé rodiny, a množstvom nádennej lacnej pracovnej sily.
V roku 1940 bol prijatý Zákon o možnosti výkupu veľkého pozemkového majetku politických zbohatlíkov. Malo ísť o revíziu 1. Pozemkovej reformy, ku ktorej však v skutočnosti vôbec nedošlo. Prídelcom však bola prideľovaná pôda vyvlastneného židovského majetku.
Zriadené Povereníctvo SR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu v roku 1945, malo realizovať prideľovanie konfiškovaných majetkov. V prvej fáze 3. pozemkovej reformy išlo o zabratie pôdy Nemcom, Maďarom a kolaborantom v rozsahu 568 tis. ha. Bezzemkom a malým roľníkom sa pridelilo 66% skonfiškovanej pôdy. Súkromné pozemkové vlastníctvo sa ale nenarušilo ani u 16 tis. statkárov s výmerou pôdy nad 50 ha a desaťtisíce roľníkov /kulakov/ s výmerou niekoľko desiatok ha.
V druhej etape tejto reformy sa v roku 1947 obnovila revízia pozemkovej reformy z obdobia 1. ČSR. Konfiškovalo sa 150 tis. ha cirkevnej pôdy. Zároveň sa ale obnovili občianske práva osobám maďarskej národnosti v kategórii malých a stredných roľníkov.
V tretej etape, po prijatí zákona o JRD v roku 1949, boli postihnutí majitelia poľnohospodárskych podnikov nad 50 ha a vlastníci pôdy, ktorí na nej nepracovali, ale ju prenajímali. Parcelácia bola zastavená.
Od roku 1956 sa pristúpilo k založeniu jednotnej evidencie parciel – JEP, ktoré malo byť vykonané na základe miestneho šetrenia skutočného užívania, bez prideľovania vlastníckych vzťahov k pôde. V roku 1960 bol štátny sektor vlastníkom viac než 2/3 pôdy. Nová evidencia nehnuteľností si vyžadovala aj akceptovanie naďalej existujúceho súkromno-vlastníckeho vzťahu napr. pre vyvlastňovanie pre rôzne účely.
Od roku 1964 sa prikročilo znovu k jednotnej evidencii nehnuteľností. Tu sa už neevidovali právne vzťahy, ak pôda, alebo stavba bola využívaná spoločensky. Skutočnosť, že od roku 1951 mali zápisy do Pozemkovej knihy, alebo novej evidencie nehnuteľností iba deklaratívny charakter, meniace sa právne vzťahy k nehnuteľnostiam sa do pozemkovej knihy ani nezapisovali. Rýchlo sa meniace podmienky užívania a vlastníctva pôdy prakticky nikdy nebolo možné dôsledne zrealizovať. Tieto politicky urýchľované, chaotické zmeny, priestor pre korupcie a nedostatok kvalifikovaných výkonných kapacít patria k rozhodujúcim príčinám problému získania listu vlastníctva k pozemkom dnes.
B/ Pôdna politika Slovenskej republiky
Pôda SR sa biologicky využíva v poľnohospodárstve na výmere 2 432 979 ha, v lesnom hospodárstve na 2 058 234 ha a ako stanovište zelene v urbanizovaných i neurbanizovaných územiach. Hodnota poľnohospodárskej pôdy v SR sa odhaduje na 3 mld. EUR a lesnej pôdy vrátane porastu na takmer dvojnásobok. K naplneniu všetkých funkcií pôdy slúži štátna pôdna politika, príslušná legislatíva, exekutíva a informačná základňa. Vláda SR schválila nasledovnú podobu Štátnej pôdnej politiky SR pred viac než desiatimi rokmi.
Berúc do úvahy
– odporúčania uvedené v Európskej charte o pôde (rada Európu, 1972)
– odporúčania uvedené v Svetovej charte o pôde (OSN/FAO, 1982)
– odporúčania uvedené v dokumente Svetová pôdna politika /UNEP, 1982/
– odporúčania uvedené v Agende 21.kapitola 10 a 14 (OSN, 1992)
Osvojujúc si obsah dokumentu
– odporúčanie Rady Európy č. R(92) o ochrane pôdy (1992)
Zohľadňujúc medzinárodné dokumenty a to najmä:
– dohovor OSN o biologickej diverzite (1992)
– dohovor OSN o klimatickej zmene (1992)
– dohovor OSN pre boj s dezertifikáciou (1994)
Rešpektujúc:
– Ústavu Slovenskej republiky
– Všetky rozhodujúce legislatívne predpisy priamo i nepriamo sa vzťahujúce k pôde
Uznávajúc
– vlastnícke, nájomné a držobnostné práva k pôde
– právo občanov na zdravé životné prostredie
– povinnosť štátu vytvoriť primeraný právny, ekonomický a inštitucionálny rámec na ochranu pôdy ako prírodného zdroja
– povinnosť zabezpečiť ochranu a správne využívanie pôdy SR v súlade so zásadami prijatými na medzinárodnej úrovni a najmä v EÚ
– potrebu uplatnenia všeobecného štátneho, občianskeho a spoločenského záujmu o ochranu a správne využívanie pôdy SR
Deklaruje, že pôda SR je spoločným bohatstvom občanov štátu a dedičstvom budúcich generácií. Je základným a neobnoviteľným prírodným zdrojom a tvorí integrálnu súčasť ekosystémov Zeme. Je a zostane základňou environmentálneho, ekologického, ekonomického a sociálneho potenciálu Slovenska a preto musí byť starostlivo ochránená pred poškodením a neodôvodneným znižovaním jej výmery a objemu.
Prijíma nasledovné zásady pre ochranu a využívanie pôdy.
Článok 1 – Definícia pôdy
Pôda je vrchná vrstva zvetralého povrchu zemskej kôry obsahujúca vodu, vzduch, živé organizmy. Rozdelená je do horizontálnych vrstiev so špecifickými fyzikálnymi, chemickými a biologickými vlastnosťami. Jednotlivé vrstvy majú rôzne ekologické funkcie a funkcie týkajúce sa ľudských aktivít.
Článok 2 – Funkcie pôdy
1. Ekologické funkcie:
– produkcia biomasy, ako základná podmienka života človeka a iných organizmov
– retencia vody, filtrácia, neutralizácia a premena látok v prírode ako súčasť funkčných a regulačných mechanizmov v prírode
– udržiavanie ekologického a genetického potenciálu živých organizmov v prírode (biodiverzita druhov a ekosystémov)
2. Funkcie spojené s ľudskými aktivitami:
– súčasť priestorovej základne pre socio-ekonomické aktivity, -zdroj surovinových materiálov (ako íl, hlina, štrk, piesok, minerály a pod.)
– kultúrne a prírodné dedičstvo krajiny vrátane paleontologických a archeologických artefaktov.
Článok 3 – Ochrana kvality a kvantity pôdy
1. Ochrana pôdy sa uskutočňuje v kontexte ochrany zložiek životného prostredia
2. Ochranou pôdy dosiahnuť stabilizáciu výmery a objemu najkvalitnejších pôd a zabrániť ich neodôvodneným záberom
3. Ochranu kvality a kvantity pôdy realizovať cez podporu opatrení zameraných na prevenciu a odstránenie jej nadlimitného poškodenia.
Článok 4 – Využívanie pôdy
1. Pri využívaní pôdy rešpektovať princípy a kritériá trvalo udržateľného rozvoja
2. Realizáciou aktivít spojených s využívaním pôdy neohrozovať ekologické funkcie pôdy
3. Činnosti nesúvisiace s obhospodarovaním a využívaním pôdy realizovať tak, aby nedochádzalo k ohrozeniu ekologických funkcií pôdy
Článok 5 – Vlastnícke, nájomné a držobnostné práva
1. Vlastnícke, nájomné a držobnostné vzťahy k pôde sú upravené príslušnými zákonnými predpismi.
2. Vlastník, nájomca alebo držiteľ pôdy je povinný rešpektovať zákonné opatrenia na ochranu a správne využívanie pôdy.
Článok 6 – Štátna správa
Štátnu správu v ochrane pôdy vykonáva Ministerstvo pôdohospodárstva SR a orgány miestnej štátnej správy.
Článok 7 – Monitoring a informačný systém
1. Stav a vývoj kvality pôdy sa zisťuje a hodnotí na základe systematického monitorovania pôd vykonávaného podľa uznesenia vlády SR
2. Podrobný informačný systém o vlastnostiach pôd sa prevádzkuje a sústavne zdokonaľuje v príslušných odborných inštitúciách ako súčasť komplexného informačného systému o prírodných zdrojoch SR
3. Permanentná štátom podporovaná tvorba poznatkov o pôde sa uskutočňuje ako povinnosť prispievať k tvorbe a aktualizácii medzinárodných dokumentov o pôde (OSN/FAO, Rada Európy, EÚ)
Článok 8 – Vzdelávanie
Podporovať výchovné a vzdelávacie aktivity na formovanie pozitívneho vedomia obyvateľstva k pôde a jej ochrane.
Článok 9- Medzinárodná integrácia
V rámci medzinárodnej integrácie implementovať pre naše podmienky rozhodujúce zásady a pravidlá pre ochranu a správne využívanie pôdy a najmä princípy uplatňované v Európskej únii.
Pri rešpektovaní doteraz uvedených súvislostí pôdy a politiky je možné odôvodniť potrebu vypracovania novej pôdnej politiky SR /ďalej NPP/ nasledovne:
Momentálna situácia pri prijímaní Rámcovej smernice EÚ o pôde hovorí o náročnosti riešenia tohto problému nielen na úrovni EÚ, ale aj vo viacerých členských štátoch. Pre nás je významné to, že rámcová smernica je navrhovaná ako substidiárna to znamená, že nebude obmedzovať jednotlivé členské štáty, ale bude postavená motivačne pre dosahovanie cieľov pôdnej politiky EÚ. Pozitívne pre pôdnu politiku SR možno chápať aj vzťah takejto rámcovej smernice, ku už existujúcim pôdnym politikám členských štátov. Dá sa očakávať, že opatrenia v novej smernice nebudú musieť štáty automaticky zabudovať do už schválených národných politík, ale tieto opatrenia novej Rámcovej smernice sa budú implementovať do existujúcich politík ako doplňujúce.
SR má skúsenosti v PP a patrí medzi tých 9 krajín EÚ, ktoré v národnej pôdnej politike už konali. Ako je známe, Vláda SR v roku 1993 schválila Koncepciu usporiadania pozemkového vlastníctva v SR a následne NRSR v osvojenom zákone v r. 1995 vytvorila rámec pre obnovu evidencie pozemkov a právnych vzťahov k nim. V roku 2004 SR novelizovala Zákon na ochranu pôdy.
Pokiaľ ide o nediskrimináciu domácich agropodnikateľov pri nákupe pôdy, oproti násobkami viac dotovaným farmárom EÚ-15, bol v prístupovej zmluve prijatý zákaz predaja pôdy zahraničným fyzickým osobám do roku 2013. Štátna záručná a rozvojová banka v súčasnosti pozitívne motivuje domácich farmárov k nákupu pôdy výhodnými úvermi. Zákon č. 140/2014 o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku si robí ambíciu aspoň čiastočne tento problém riešiť. Je však viac možností, ako sa dá obísť a dnes je ešte na Ústavnom súde.
Perspektívna NPP SR sa dá urobiť len v situácii, keď sú spoločnosti jasné dlhodobé zámery rozvoja v pôdohospodárstve.
Vedecko-výskumná základňa (VVZ) rezortu pôdohospodárstva SR navrhla a Vláda SR schválila, ako strategický cieľ pre budúci vývoj poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva stratégiu, ktorá umožní plné produkčné, ekonomické a sociálne využitie potenciálu krajiny – najmä pôdy a lesný kryt, zdroje vody – a využívanie najlepších dostupných technológií (ovzdušie, odpady) v záujme environmentálne udržateľného rozvoja, zabezpečujúceho tvorbu verejných statkov a rozvoj najmä vidieckych oblastí. Prakticky ide o šetrnú intenzifikáciu. Aktuálne, NPP SR na podporu dosiahnutia tohto rozvojového strategického cieľa pôdohospodárstva, bude vyžadovať prehodnotenie a korekcie mnohých doterajších postupov.
1. Dokončiť evidenciu vlastníckych vzťahov k pôde a urýchliť pozemkové úpravy. V horizonte stratégie je nevyhnutné dokončiť nápravu jedného z vleklých dedičstiev minulosti, a to neúplnej evidencie pozemkov a registrácie vlastníckych práv k nim. Obdobne je nevyhnutné výrazne pokročiť v realizácii projektov pozemkových úprav, kde postup je brzdený nedostatkom finančných prostriedkov a projektových kapacít.
2. Obnoviť pozitívnu motiváciu pre ochranu a zveľaďovanie pôdy na princípe osvedčeného Fondu pre ochranu a zveľaďovanie pôdy. Napríklad zúrodňovanie iných, menej kvalitných pôd, pri zábere kvalitnejších pôd, alebo hlboké kyprenie pôd, zvyšujúce ich kvalitu a pod.
3. Zvýšiť využite produkčného potenciálu pôd podporou zavádzania progresívnych technológií. Obnoviť využívanie sústavy závlah. Zvýšiť súčasný neuspokojivý stav vo využívaní produkčného potenciálu pôdy vytvorením verejne prístupnej a štátom podporovanej sústavy poskytovania informačných zdrojov potrebných pre prevádzku progresívnych technológií v rastlinnej a živočíšnej výrobe. Produkčný potenciál pôd sa v súčasnosti využíva len z dvoch tretín (v závislosti od plodiny). Až 54% pôd sa využíva nerentabilne. Je to dôsledok tradicionalizmu vo výrobe. Šetrná intenzifikácia vyžaduje biologickú, technickú a organizačnú modernizáciu.
4. Vo všetkých regiónoch Slovenska, avšak primárne v regiónoch s intenzívnou poľnohospodárskou výrobou, zabezpečiť minimalizáciu negatívnych externalít poľnohospodárskej produkcie, v podobe poškodzovania prírodného prostredia a prírodných zdrojov. Základom je dodržiavanie zásad správnej poľnohospodárskej praxe. Vo všetkých výrobných podmienkach sa musia uplatniť nástroje podpory výrobných postupov, šetrných voči pôde a životnému prostrediu a dôsledného dodržiavania noriem životného prostredia, bezpečnosti potravín, zdravia zvierat a podpora ekologického poľnohospodárstva.
5. Riešiť celoplošné využitie poľnohospodárskej pôdy v znevýhodnených oblastiach tak, aby sa zachovala kultúrna krajina, kultúrne dedičstvo, biodiverzita, biotopy a ďalšie prvky prostredia. V tejto súvislosti je ťažisková otázka využitia disponibilného produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy. Pri primeranom zohľadnení nekomoditných výstupov (verejných statkov produkovaných poľnohospodárstvom) má ekonomické zdôvodnenie aj využívanie celej disponibilnej výmery pôdy. Je všeobecne akceptované, že tieto hodnoty zabezpečuje a vytvára práve pôdohospodárske využitie pôdy. Bez poľnohospodárskej činnosti v danom území by neexistovali. V tejto oblasti je potrebné plné využitie nástrojov aktuálnej SPP.
6. Aktualizovať agroenvironmentálne programy. Ide o to, zlepšiť účinnosť a efektívnosť podpôr do poľnohospodárstva tak, aby boli viac stimulujúce pre tvorbu pridanej hodnoty a súčasne účinnejšie pri ochrane pôdy a životného prostredia a podmienok života na vidieku.
7. Treba prijať rozhodnutia pre zabezpečenie evidencie a nápravy stavu degradovaných pôd, vytvoriť systém informačných kariet o každej parcele na území SR, ako podklad pre transparentný trh s pôdou, prijať opatrenia na rast občianskeho vedomia pre ochranu pôdy a iné. Usilovať o zjednotenie a zjednodušovanie právnych predpisov na ochranu pôdy a dosiahnuť vyššiu úroveň vymožiteľností opatrení na ochranu pôdy. Dosiahnuť vysokú úroveň ochrany obmedzovaním záberov podľa kvality pôdy hodnotenej na úrovni katastra (chrániť najlepšiu bonitnú triedu v katastri).
8. Zaviesť systém ústrednej evidencie záberov pôdy a hodnotiť ich podľa kvality zabranej pôdy. Súčasný systém evidencie záberov je založený na hodnotení výmer zabranej pôdy. Navrhovaný systém umožní hodnotiť celkové ekologické straty z titulu záberov pôdy, ako parametre znižovania podmienok kvality života a potenciálu krajiny SR. Vytvorený systém umožní lepšie uplatniť súčasné zákonné opatrenia na ochranu pôdy a prispieť k udržateľnému vývoju jej potenciálov.
C/ Potravinová suverenita a bezpečnosť
Úroveň potravinovej bezpečnosti sa vyjadruje mierou potravinovej sebestačnosti. Sebestačnosť v agropotravinárskych komoditách je definovaná ako podiel domácej produkcie na domácej spotrebe.
Sebestačnosť = produkcia/spotreba x 100 /miera sebestačnosti/ súčasných podmienkach liberalizovaného trhu a voľného pohybu tovaru v EÚ žiadny členský štát nie je schopný a ani nepotrebuje si zabezpečiť 100%-nú sebestačnosť vo všetkých komoditách. Platí to aj vo veľkých štátoch.
V krajinách EÚ sa v súčasnosti čoraz viac zdôrazňuje ponuka potravín domácej proveniencie, ktoré sú nositeľmi kvality, čerstvosti, regionálnej a krajovej špecifickosti a tiež vysledovateľnosti, vzhľadom na bezpečnosť a kvalitu potravín. Okrem toho, v súčasnom období ekonomickej nestability a ťažkej predvídateľnosti, v meniacich poveternostných podmienkach, sa vyskytujú medziročné výkyvy v ponuke agrárnych komodít na národnej, európskej, ale aj globálnej úrovni. Za prah potravinovej bezpečnosti sa preto považuje miera sebestačnosti strategických surovín nad úrovňou 75%. Vláda SR si za cieľ potravinovej bezpečnosti postavila 80%-nú mieru sebestačnosti.
Hoci sa od nášho vstupu do EÚ naša miera sebestačnosti mení najmä pre zmenu štruktúry stravy, podľa metodiky Eurostatu sa pohybuje u obilnín nad 120%, u olejnín nad 150%, u zeleniny nad 80%, v hovädzom mäse nad 120%, v ovčom mäse nad 200%, v hydinovom mäse a vajciach nad 80%, u mlieka a cukru nad 100%. Pod prahom potravinovej bezpečnosti je ovocie – do 60% a najväčšou deficitnou položkou je bravčové mäso, okolo 55%. Zamieňať však podiel slovenských potravín na pultoch v obchodoch /okolo 50%/ za sebestačnosť, je nesprávne a mätúce.
Samozrejme, že v celkovej obchodnej bilancii s potravinami SR, hrajú významnú rolu nenahraditeľné komodity produkované mimo mierneho pásma. Jedná sa napr. o citrusy, kávu, morské ryby a pod. Najmä preto sme v roku 2012, pri objeme vývozu za 3 593 mil. Eur a dovoze za 3 963 mil. Eur, mali záporné saldo 370 mil. Eur, čo zodpovedá objemu dovozu nenahraditeľných komodít. /V roku 2013 sa žiaľ naše obchodné saldo s agrokomoditami zhoršilo o dve tretiny/. Najhoršie komoditné saldo, 409 mil. Eur, dosahujeme v mäse, keď vývoz hovädzieho a ovčieho mäsa nevyvažuje dovozy bravčového a hydinového mäsa. Plusové saldo vo výške 500 mil. Eur pri obchode s obilninami a olejninami jednoznačne potvrdzuje náš najväčší a zásadný problém, ktorým je export komodít s charakterom surovín a dovoz hotových výrobkov s vysokou pridanou hodnotou. Tieto úvahy by boli ale značne odlišné, keby sme počítali s odporúčanou spotrebou jednotlivých druhov potravín. Napríklad konzumácia hovädzieho mäsa nedosahuje ani tretinu, oproti odporúčanému množstvu.
Z hľadiska potravinovej suverenity dosiahnutie vyrovnaného obchodného salda v komoditách mierneho pásma však v duchu Ústavy SR neznamená, že sme v pôdohospodárstve zvrchovaný a suverénny štát. Nevyužívame produkčný potenciál krajiny, neprodukujeme dostatok všetkých strategických komodít, ale hlavne vyvážame poľnohospodárske komodity ako surovinu /obilie, olejniny/ a dovážame hotové potraviny s vysokou pridanou hodnotou a zamestnanosťou. Slovensko, pri racionálnom, ekologicky šetrnom hospodárení, vie vyrobiť potraviny /nielen suroviny pre potraviny/ pre viac ako 6 mil. obyvateľov. V prípade, že by sme sa orientovali na výrobu s vyššou pridanou hodnotou, spolu so súvisiacimi odvetviami by sa zamestnalo najmenej o 130 tis. ľudí viac. K tomuto cieľu sa je možné dostať práve prostredníctvom potravinovej suverenity definovanej nasledovne. „Potravinová suverenita je právo každej krajiny, komunity, definovať svoj poľnohospodársky a potravinový systém tak, aby reflektoval potreby jej obyvateľov a možnosti ich krajiny, s ohľadom na životné prostredie, agro-ekosystém a zároveň nemal negatívny dopad na inú krajinu, či komunitu“. V tomto zmysle je opodstatnená funkčná kontrola nad pôdou, vodou, organizácia trhov s potravinami, ochrany prírody a zveľaďovania vidieka pod lokálnou aj regionálnou kontrolou.
Pokiaľ potravinová bezpečnosť hovorí o dostupnosti potrebného množstva potravín, tak pod pojmom bezpečnosť potravín rozumieme zdravotnú nezávadnosť potravín a ich kvalitu. Pre bezpečnosť potravín – je v SR spracovaná Stratégia bezpečnosti potravinového reťazca. V SR tak ako i v ostatných členských štátoch EÚ je bezpečnosť potravín chápaná ako bezpečnosť celého potravinového reťazca počnúc zdravím a ochranou rastlín, zdravím a dobrými životnými podmienkami zvierat, cez bezpečnosť krmív, až po bezpečnosť potravín, vrátane výživových doplnkov a materiálov prichádzajúcich do styku s potravinami.
Politika bezpečnosti potravín je založená na analýze rizika, ktoré tvoria tri súčasti – hodnotenie rizika, riadenie rizika a komunikácia o riziku, pričom bezpečnosť potravín je riešená na troch úrovniach – medzinárodnej, komunitárnej a národnej. Tento integrovaný prístup riešenia sa v SR týka viacerých ústredných orgánov štátnej správy, orgánov štátnej správy, širokej škály vedcov a expertov. Koordináciou činností v tejto oblasti bol poverený Odbor bezpečnosti potravín a výživy MPRV SR, ktorý plní úlohu tzv. „úradu pre potraviny“. Strategické ciele bezpečnosti potravinového reťazca v Slovenskej republike vychádzajú zo strategických cieľov EÚ definovaných acquis communitaire, medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, ako i národných záujmov a povinností orgánov štátnej správy:
1. zabezpečenie vysokej úrovne ochrany zdravia ľudí, zvierat a rastlín;
2. vedecké hodnotenie rizika, ako základ pre rozhodovanie a riadenie rizika;
3. účinná úradná kontrola na všetkých stupňoch celého potravinového reťazca;
4. efektívna komunikácia s odbornou i širšou verejnosťou.
Kľúčové faktory, ktoré v strednodobom i dlhodobom horizonte môžu ovplyvniť bezpečnosť potravinového reťazca sú:
– globalizácia a voľný pohyb tovaru v EÚ – vyššie riziko zavlečenia škodcov a patogénov, invazívnych rastlín, multireziduálne nálezy pesticídov v potravinách a pod.;
– Codex Alimentarius – na základe dohody o uplatňovaní sanitárnych a fytosanitárnych opatrení WTO sú normy a dokumenty Codex Alimentarius považované za referenčné v rámci medzinárodného obchodu s potravinami;
– rozvoj technológií – elektronický obchod, nanotechnológie, klonovanie, GMO, nové technologické postupy, nové prípravky na ochranu rastlín, liečivá, prídavné látky, bioižinierstvo;
– klimatické zmeny – škodcovia a patogénny z pôvodne iných klimatických pásiem, potenciálne zmeny v chemickom zložení niektorých rastlinných produktov;
– tropické a subtropické rastliny, rastlinné extrakty a výživové doplnky z nich;
– ekonomická situácia – výroba v neschválených prevádzkach, falšovanie potravín;
– mikrobiálna rezistencia – znižovanie účinku účinných látok v liečbe ľudí i zvierat a pri ochrane rastlín.
Vedecko-technický pokrok prináša v ostatných desaťročiach nové možnosti v potravinárskom priemysle. Zároveň s tým prichádzajú ale aj nové obavy spotrebiteľov. Predlžuje sa lehota spotreby potravín, zvyšuje sa vizuálna, aromatická a chuťová príťažlivosť potravín, cielene sa upravujú potraviny podľa dietetických skupín konzumentov. No a samozrejme, všetko to je podriadené podmienkam voľného trhu, záujmom zisku v obchode, distribúcii, spracovaní, v prvovýrobe, vo výskume a vývoji technológií. Hoci výživnosť potravín pod tlakom biznisu klesá, odborníci tvrdia, že v súčasnosti sú potraviny najbezpečnejšie v histórii. To, že sa paradoxne bezpečnosť potravín na verejnosti čoraz viac spochybňuje, je výsledok oveľa širšej informovanosti ľudí.
Zoznam potravinárskych aditív je niekoľko sto stranový. Patria sem farbivá, konzervanty, antioxydanty, emulgátory, zahusťovadlá, sladidlá, kypridlá, stužovače, kypridlá, zvlhčovače, zvýrazňovače chutí a proti hrudkové látky. Bez Éčok si dnešné potraviny nevieme predstaviť. Aj obyčajná soľ je aditívum. Pod E-330 je kyselina citrónová, ktorá je súčasťou základného metabolizmu organizmov, ale používa sa aj na odstraňovanie vodného kameňa. Pri veľmi dôslednej kontrole, ktorá sa dnes robí, platí, že o povolených Éčkach sa pri správnom používaní nepreukázalo nič nebezpečné. K ohrozovaniu zdravia a života ľudí prichádza iba vtedy, ak sa s potravinami podvádza. Určite aj z morálnych dôvodov, ale aj pre slabšiu technologickú vybavenosť odborníci konštatujú, že biznismeni v potravinárskom priemysle na Slovensku sú pomerne slabí chemici a vo využívaní náhražky Éčok sú v porovnaní so svetom veľmi striedmi.
Pri genetickej modifikácii organizmov a pri klonovaní zvierat EÚ dôsledne uplatňuje princíp predbežnej opatrnosti. Pred niekoľkými rokmi však EÚ prehrala súd vo WTO, pre zákaz dovozu GMO rastlín z USA, lebo vedecky nepreukázala, že sú nebezpečné. Množstvo súdnych sporov, ktoré sa viedlo voči HI-tech sa vždy skončili v neprospech žalobcov. Doteraz sa nikdy nepotvrdila nebezpečnosť, či škodlivosť týchto technológií. Naopak, viaceré obľúbené technológie z minulosti ako je napríklad syr Roguefort a verejnosť si naďalej praje aby boli na trhu, by pri prísnosti dnešného schvaľovania potravín nemali šancu dostať sa na trh.
Pestovanie bavlny je založené 100% na GMO rastlinách. Sója, ale i ďalšie plodiny sa v globálnom rozmere pestujú prevažne v podobe GMO rastlín. Samozrejme najďalej v tomto smere, možno o generáciu, sú USA, ale aj Čína a India majú vlastné GMO plodiny. V USA sa už komerčne využíva aj klonovanie zvierat. Nedávno sa konala v Holandsku verejná degustácia mäsa z ropy.
Hoci sa v žiadnom vedeckom dokumente nenachádza dôkaz o škodlivosti týchto technológií, bulvarizácia tejto témy ovplyvňuje verejnú mienku bežných Európanov. Pritom aj inzulín je produkt genetickej manipulácie. Ryža geneticky zmanipulovaná na vysoký obsah Betakaroténu zachraňuje milióny detských životov. Klonovanie zvierat nie je nič neprirodzené, ide vlastne o jednovaječné dvojčatá. Tráviaci organizmus človeka spracuje mäso z klonovaných zvierat i GMO plodiny bez akéhokoľvek rizika prenosu genetickej informácie zo skonzumovanej potraviny. Sója, kukurica, zemiaky nie sú pôvodné rastliny v našej prírode, a tak nemôžu narušiť genofond domácich plodín. Menšia potreba chémie, či vlahy a zlepšovanie žiadúcich vlastností rastlín zvyšujú konkurencieschopnosť amerických farmárov.
Aj pri rokovaniach o TTIP /Transatlantic Trade and Investment Partnerschip – Transatlantické obchodné a investičné partnerstvo/ sa tento problém nerieši jednoducho. Zdá sa, že možno do troch rokov európsky odpor k modifikovaným plodinám nebude pokračovať.
Zo strategického hľadiska je pre Slovenskú republiku, najmä v oblasti vedeckého hodnotenia rizika, nevyhnutná úzka spolupráca širokej vedeckej základne a jej prepojenie na EFSA a ostatné členské štáty. /EFSAEuropen Food Safety Autority – Európsky úrad pre bezpečnosť potravín/.
Kvalita úradnej kontroly v SR je na vysokej úrovni, čo dokumentuje i to, že SR nebola nikdy príčinou žiadneho z potravinových škandálov, ako i údaje zo systému RASFF ( Rapid Alert System for Food and Feed – Systém rýchleho varovania pre potraviny a krmivá). V roku 2013 bolo prostredníctvom RASFF zaslaných celkom 3205 oznámení, z ktorých Slovensko ako krajina pôvodu výrobkov sa vyskytovalo v 11 prijatých oznámeniach z EK.
Slovensko sústredilo pozornosť pri prenasledovaní podvodníkov s potravinami najmä na dovoz zo susedných štátov. Najmä z Poľska má nedostatky takmer štvrtina kamiónov s potravinami. Dokonca chybovosť kontrolovaných potravín z Maďarska sa medziročne zvyšuje. Prebiehajú celoplošné kontroly kamiónov za asistencie polície. Dovozcovia čerstvých potravín musia úradom hlásiť import deň vopred. Problémový tovar sa musí likvidovať hneď na Slovensku. Zaviedli sa nočné kontroly obchodov. Chybujúce firmy sa zverejňujú menovite. Sprísnili sa pokuty aj možnosť okamžitého zatvorenia fabriky či obchodu.
Ochranné opatrenia sa môžu týkať iba bezpečnosti potravín a falšovania potravín, nie kvality ako takej (u kvality len ak napr. mám deklarované, že salám obsahuje 50% mäsa a výrobok ho neobsahuje – môžem urobiť opatrenia, ale ak výrobok nedeklaruje množstvo mäsa tak pokutu dať nemôžem).
Problémy s falšovaním dotlačili EK k príprave novej legislatívy, ktorá bude riešiť na komunitárnej úrovni aj falšovanie, a to aj v prípadoch, kedy toto nie je ohrozujúce zdravie ľudí – EÚ bola k tomu dotlačená konským mäsom, na legislatíve sa teraz pracuje.
D – Návrhy na zabezpečenie dlhodobého fungovania pôdohospodárstva
Úpadok poľnohospodárstva, potravinárstva a lesného hospodárstva po roku 1989 v rozhodujúcej miere spôsobili destabilita a chaos v podnikateľskom prostredí vyvolaný často sa meniacimi, až protichodnými agrárnymi politikami jednotlivých vlád.
Za neúspechy agrorezortu sa vinia pracovníci rezortu. Pritom práve naopak, pôdohospodári dokázali prežiť tieto revolučné zmeny na hranici revitalizácie. Hoci so zaťatými zubami sa museli prispôsobiť agrárnej politike po roku 1990 v duchu „vo svete je potravín prebytok, lacno si ich dovezieme“. Táto politika sa v praxi prejavila znížením štátneho rozpočtu pre agrárny rezort z 28 mld. na 8 mld. Kčs v roku 1992. Výsledkom bola ročná strata v poľnohospodárstve 15 mld. Kčs. V priebehu niekoľko nasledujúcich rokov sa hospodárenie agrorezortu revitalizovalo na báze rozvojovej agrárnej politiky schválenej 118 hlasmi v NRSR. V prístupovom procese do EÚ, však v agrárnej politike SR opätovne dominoval útlmový princíp. Zainteresovaní si určite pamätajú na presadzovanie technológie mulčovania. Opäť sa hlásila ideológia, „ nemusíte nič vyrábať, dáme vám dotácie na nákup mulčovačov, na l ha pôdy dostanete vyššie dotácie ako sú náklady na mulčovanie“.
Intenzita úpadku bola priamo úmerná intenzite reštrikcií finančných zdrojov pre rezort. Slovensko sa takto dostalo k podfinancovaniu pôdohospodárstva na posledné miesto, prípadne medzi štáty na posledných miestach v rámci EÚ. Demonštruje to nasledovný príklad:
Revitalizácia pôdohospodárstva SR je možná, ak si dokážeme identifikovať príčiny doterajšieho úpadku, ak nájdeme a zrealizujeme spôsoby nápravy.
1. Optimalizovať štruktúru poľnohospodárskeho a lesného hospodárenia v súlade s prírodnými danosťami Slovenska. Aplikovať pozitívne motivačné nástroje pre podnikateľov na ich správanie sa v záujme naplnenia takejto hospodárskej štruktúry. Ekonomická efektívnosť obhospodarovania pôdy na Slovensku je nižšia ako v okolitých krajinách / napr. o 7% oproti ČR a o 13% oproti MR/. Typické podmienky pre chov prežúvavcov a z roka na rok sa dramaticky znižujúce stavy dojníc a produkcia mlieka svedčia o opaku. Tak isto existencia až 320 tis. ha „bielych plôch a ľahkého samonáletu“ nesvedčia o našej schopnosti riadne spravovať krajinu.
2. Využiť všetky dostupné prostriedky na odstránenie diskriminácie našich agropodnikateľov v rámci Spoločnej poľnohospodárskej politiky /SPP/. EÚ je predsa postavená na princípoch spravodlivosti, rovnosti a nediskriminácie. Pri vstupe do SPP SR bagatelizovala fakt, že zreformovaná SPP smerovala k znižovaniu nadprodukcie potravín. My sme však potrebovali zvyšovať produkciu a k tomu motivujúce nástroje. SR však akceptovala na prechodné obdobie iba 60% priamych platieb na 1 ha, oproti priemeru starých členských štátov EÚ. No ale aj z toho nám EÚ poskytla len 1/3 v prvom roku, postupným navyšovaním počas prechodného obdobia do roku 2013. Po skončení prechodného obdobia sme mali dostávať podporu 370 Eur/ha, ako staré členské štáty. Prechodné obdobie sa však predlžuje údajne až do roku 2028. SR však ani naplno nevyužila možnosť dorovnávania priamych platieb zo svojho štátneho rozpočtu, hoci to Poľská republika vyjednala pre všetky pristupujúce krajiny. Poľská republika napr. oslobodila farmárov od dane z príjmu a odvodov.
3. Zásadne sa postaviť proti neokolonizačným tendenciám vyvolanými SPP. Až 75% poľnohospodárov nehodnotí naše členstvo v EÚ pozitívne. Diskriminácia má plošné rozmery so zjavnými neokolonizačnými efektmi. Nespochybniteľne to ilustroval Viedenský inštitút pre ekonomické porovnávanie v prednáške pána Z. Lucasa, ktorú pred viac ako desiatimi rokmi prezentoval na Rakúskom veľvyslanectve v Bratislave. V prednáške sa hovorí:
− V SR je významný potenciál na odbyt potravín;
− SR predstavuje riziko pre ich farmárov, lebo napríklad zrniny, hovädzie mäso a mlieko vyrábame s nákladmi o tretinu nižšími než aké majú v Rakúsku;
− máme koncentrované poľnohospodárstvo s možnosťou uplatnenia najmodernejších vedecko-technických poznatkov;
− preto nám zo strany EÚ stanovujú tvrdšie požiadavky na hygienu a ekológiu, čo nás bude stáť veľké dodatočné finančné zdroje, a preto sa budeme musieť zadlžiť;
− pritlačia nás tiež cez svoje obchodné a spracovateľské organizácie;
− zo zdrojov EÚ nám poskytnú len čiastočnú finančnú podporu, aby nás urobili neschopných konkurencie;
− na to využijú svoju politickú, ekonomickú a legislatívnu prevahu;
− keď budeme na lopatkách, lacno nás skúpia.
Ťažko povedať, či by bolo možné uviesť ešte lepší príklad cielenej neokolonizácie než je tento. Údajne sme to mali zobrať ako výzvu, ktorú však slovenskí politici neprijali.
4. V maximálne možnej miere posilniť finančné zdroje do Fondu rozvoja vidieka /FRV/ pre motiváciu podnikateľskej sféry, na plnenie koncepčných zámerov. SR postupuje v súčasnosti opačne. Peniaze z FRV Slovensko presúva, ako jediný štát v EÚ, opačným smerom, teda do priamych platieb. Pritom podpory z priamych platieb agrárna samospráva nazvala podporou do nič nerobenia. Na viac, podpory z FRV majú multiplikačnú funkciu, lebo sa viažu aj na pomoc zo Štátneho rozpočtu, aj na finančnú spoluúčasť podnikateľského subjektu. Takýto postup však zvolila vláda, aby nemusela do roku 2020 poskytnúť spoluúčasť okolo 150 mil. Eur. V tejto súvislosti je potrebné revitalizovať aj činnosť Podporného a záručného fondu, s veľmi dobre osvedčeným multiplikačným pôsobením. ČR si tento fond uchránila a SR po jeho zrušení nedofinancováva rezort ročne o takmer 400 mil. Eur. Podobne treba revitalizovať Fond na ochranu a podporu pôdy, ktorý nie reštrikciami, ale pozitívne viedol verejnosť k ochrane a zveľaďovaniu pôdy.
5. Nezvyšovať nájomné za pôdu prenajímanú Štátnym pozemkovým fondom. Slovenskí agropodnikatelia vlastnia len asi 6% obhospodarovanej pôdy, oproti nadpolovičnému vlastníctvu obhospodarovanej pôdy západoeurópskymi farmármi. Teda za prenajímanú pôdu platia nájomné, čo im zvyšuje výrobné náklady a znižuje konkurencieschopnosť.
6. Zrušiť, prípadne minimalizovať daň z pôdy. Je to neproduktívny náklad, zvyšujúci náklady produkcie a znižuje konkurencieschopnosť našich výrobcov, oproti okolitým krajinám, kde sa táto daň neplatí.
7. Obnoviť možnosť vratky dane z nafty, pre účely hospodárenia. Zmiernila by sa tak diskriminácia našich farmárov, oproti okolitým krajinám, kde sa táto vratka realizuje.
8. Obnoviť zníženú, prípadne uplatniť nulovú DPH pri predaji z dvora, ako to praktizujú iné krajiny. Tento systém sa už začal uplatňovať v minulosti, s dobrými účinkami pri rozvoji miestnych a regionálnych trhoch.
9. Znížiť DPH za potraviny na úroveň priemeru EÚ – 27, prípadne okolitých štátov. Expertné odhady hovoria, že až štvrtina zo zníženej DPH by mohla pri viacerých komoditách zvýšiť nákupné ceny od našich farmárov.
10. Posilniť podporu rezortného výskumu na úroveň priemeru EÚ – 27, alebo na úroveň priemeru okolitých štátov. Pre budúci rok sa bohužiaľ rozpočtuje ďalšie zníženie financií na výskum, čím prakticky klesne na úroveň 1/10 /nominálne/ oproti roku 1989. Je hrubou chybou sa domnievať, že tisícky agropodnikateľov si môžu individuálne objednávať a financovať výskum. Je to odvetvové špecifikum, ktoré treba rešpektovať. Niekoľko násobne väčšiu čiastku, ako rozpočet plánuje na budúci rok, je potrebné len na overovací výskum, ktorý monitoruje, vyhľadáva a overuje svetové poznatky pre edukáciu praxe a školského systému. Bohužiaľ veľmi intenzívne si pestujeme odtrhnutosť od špičkového svetového poznania.
11. Posilniť zdroje nástroja štátna pomoc, minimálne na úroveň okolitých štátov, resp. na úroveň priemeru EÚ – 27. Pomocou tohto nástroja štáty EÚ najintenzívnejšie individuálne stimulujú agrárnu verejnosť, k pozitívnemu správaniu, pre naplnenie koncepčných cieľov. Štátna pomoc je najvýznamnejšia položka, ktorou Slovensko nedofinancováva agrorezort na konkurencie schopnú úroveň. Veď štátna pomoc v SR nedosahuje ani pätinu úrovne MR, ČR, PR a sotva 5% oproti Rakúsku a Slovinsku.
Pokiaľ sa tieto návrhy a návrhy na riešenie problémov skôr uvedených v bloku o pôde budú akceptovať, zámery Vládnej koncepcie a Akčného plánu v agrorezorte do roku 2020 sa môžu dosiahnuť. Je však iluzórne a nanajvýš nezodpovedné sa tváriť, že sa to dá dosiahnuť bez dofinancovania rezortu. Pritom samozrejme prioritou by malo byť financovanie riešení s multiplikačným efektom, teda nie v plnom rozsahu na ťarchu štátneho rozpočtu. Niektoré banky by nemali problém sa zapojiť do takéhoto financovania. Financovanie rezortu tak, ako je nastavené dnes, neumožní dosiahnuť ciele vytýčené agrárnou koncepciou. Názor, ktorý v súčasnosti panuje u viacerých politikov, že veď pôdohospodárstvo dostáva obrovské zdroje z Eurofondov, je rovnako škodlivý, ako skôr spomínané teórie o mulčovačoch z pred desiatich rokov, či teórie o dovoze lacných potravín z pred dvadsiatich rokov.
Pre veľký rozsah tejto problematiky a pre jej špecifičnosť a zložitosť som sa sústredil len na kľúčové okolnosti zabezpečenia dlhodobého fungovania pôdohospodárstva. Samozrejme patria tu mnohé organizačné, legislatívne, vedecko-technické, technologické podmienky. Najdôležitejším však zo všetkého je otvoriť diskusiu o týchto otázkach medzi politickými silami. Bez predsudkov, bez frčiek do nosa a urážania vypočuť a snažiť sa pochopiť všetky názory, samozrejme, pri čo najširšom zapojení širokej verejnosti do takejto diskusie. Naformulovať konsenzuálny návrh na zásady dlhodobej pôdohospodárskej politiky SR. Takýto dokument treba posvätiť v podobe Doktríny ústavným zákonom, záväzným aj pre naše vzťahy v rámci EÚ.
Návrh Slovenskej lesníckej Doktríny pripravila už pred niekoľkými rokmi Slovenská akadémia pôdohospodárskych vied v odbore lesného hospodárstva. Predkladaciu správu k tomuto návrhu prikladám.
Podnetom na vypracovanie návrhu Slovenskej lesníckej doktríny je nepriaznivý vývoj v lesnom hospodárstve v ostatnom období. Ide najmä o to, že:
- neúmerne poklesla podpora lesného hospodárstva zo štátneho rozpočtu (v reálnych cenách dosiahla v roku 2005 len 3 % roku 1990),
- mimoriadne stúpli škodlivými činiteľmi vynútené ťažby dreva – náhodné ťažby (predstavujú takmer polovicu z celkovej ťažby dreva, v dôsledku čoho sa znížili tržby za drevo a zvýšili sa náklady na obhospodarovanie lesov),
- stúpli požiadavky na plnenie verejno-prospešných funkcií, čo obmedzuje bežné hospodárenie, resp. si to vyžaduje zvýšené náklady (viac ako 43 % z rozlohy lesov sa nachádza v chránených územiach podľa zákona o ochrane prírody a krajiny, čo je najvyšší relatívny podiel v štátoch Európy a sveta),
- nepriaznivo sa vyvinula obchodná bilancia na trhu s drevom (pretrvávajú pohľadávky po lehote splatnosti).
V dôsledku uvedených skutočností a v záujme dosiahnutia zisku:
- znižuje sa starostlivosť o lesné porasty (klesajú priame náklady do pestovnej činnosti, v reálnych cenách v roku 2004 boli nižšie o 58 % ako v roku 1990),
- prekračujú sa únosné ťažby dreva (zvlášť vysoké je toto prekročenie pri ihličnatých drevinách, za roky 1999 – 2004 je to 30 %, v roku 2005 dosiahla celková ťažba dreva 10,2 mil. m3, čo je o 2/3 viac ako bilancovaná únosná ťažba),
- nízke sú investície do základného kapitálu (tieto nezodpovedajú ani jednoduchej reprodukcii),
- v Lesoch Slovenskej republiky, š. p., Banská Bystrica došlo na najnižších hospodárskych jednotkách (lesných správach) k drastickému zníženiu počtu technicko-hospodárskych zamestnancov, čo nepriaznivo ovplyvní úroveň odborného obhospodarovania lesov.
Príčinu tohto nepriaznivého vývoja vidíme najmä v tom, že v zmenených spoločenských pomeroch sa nerešpektuje špecifická povaha lesného hospodárstva. Táto vyplýva z osobitostí tohto odvetvia v porovnaní s inými. Lesy sú súčasne výrobným prostriedkom, ale aj životným prostredím. Sú prírodným zdrojom, ale tvoria aj najvýznamnejší prvok ekologickej štruktúry krajiny a zároveň sú zdrojom ďalších úžitkových hodnôt. Sú vo výrobnej sfére a súčasne sú mimo nej. Lesné hospodárstvo patrí tradične do primárneho sektoru výroby, ale jeho ťažisko sa presúva do terciárneho sektoru služieb. Zúčastňuje sa jednak na tvorbe hrubého domáceho produktu (produkcia dreva), ale zabezpečuje aj verejnoprospešné služby, ktoré mu nikto neuhrádza, hoci čo do významu viacnásobne prevyšujú produkčnú funkciu. Význam lesov pre spoločnosť síce každý uznáva, ale len verbálne. Stále sa neprikročilo k finančnému krytiu objektívne potrebného funkčne integrovaného (polyfunkčného) obhospodarovania lesov. Pritom lesníctvo na Slovensku má bohatú tradíciu. Dôkazom toho je aj pozitívny stav lesov a lesníckej odbornosti v porovnaní s okolitými štátmi (ako sa uviedlo, lesníctvo na Slovensku sa zaradilo na tretie miesto v Európe). Vývoj dospel do etapy, keď lesnícka veda a výskum sformulovali objektívne zákonitosti a zásady, ktorými sa má toto odvetvie riadiť, aby sa zabezpečilo trvalo udržateľné hospodárenie v lesoch v súlade s medzinárodnými požiadavkami a pri rešpektovaní osobitosti pomerov na Slovensku. To je hlavným dôvodom, prečo sa prikročilo k vypracovaniu návrhu Slovenskej lesníckej doktríny, ktorá by mala slúžiť zodpovedným štátnym orgánom pri formulovaní štátnej lesníckej politiky, resp. riadení lesného hospodárstva.
Prístupy, záujmy a úlohy nárokových skupín pri obhospodarovaní lesov
Záujem o lesy majú rozličné nárokové skupiny. Tento vyplýva z mnohorakých úžitkov, ktoré lesy poskytujú. Sú to jednak materiálne produkty – drevné, prípadne aj nedrevné produkty, ako aj mimoprodukčné účinky. Požiadavky na lesy sa menia. Všeobecne možno povedať, že s rozvojom spoločnosti sa zvyšuje záujem o mimoprodukčné účinky (ekologické a environmentálne funkcie). Takto je tomu v najvyspelejších krajinách sveta, vrátane Európy. Neznamená to ale, že produkčné funkcie lesa stratia na svojom význame. V budúcnosti, keď nebude dostatok fosílnych surovín, drevo, či stromová biomasa bude tvoriť základ pre ďalší hospodársky rozvoj krajín. Z uvedených dôvodov tu má nenahraditeľné poslanie štát, ktorý musí garantovať, že lesy aj v budúcnosti budú plniť produkčné a mimoprodukčné funkcie na stále sa zdokonaľujúcej úrovni.
Princípy dlhodobého rozvoja lesov
Pod týmto pojmom treba rozumieť abstrakciu dominantných koncepcií, ktoré rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú celý proces v lesnom hospodárstve. Toto odvetvie sa môže rozvíjať len pri rešpektovaní týchto princípov. Každé rozhodnutie, ktoré môže dlhodobo ovplyvniť rozvoj lesov by sa malo nimi riadiť. Platia pre celé lesné hospodárstvo a zvlášť pre dlhodobé plánovanie (hospodársku úpravu lesov). Lesníctvo v strednej Európe dospelo k týmto princípom na základe dlhodobých skúseností s obhospodarovaním lesov. Treba zdôrazniť, že lesnícke princípy tvoria základ štátnej lesníckej politiky a nemožno ich obchádzať, alebo dokonca meniť podľa názorov hospodárskych, či politických orgánov.
Mechanizmus riadenia lesného hospodárstva a nástroje štátnej lesníckej politiky
Ide v prvom rade o plánovanie dlhodobého rozvoja lesov, čo je prvoradou podmienkou dosahovania pozitívnych výsledkov v lesnom hospodárstve. Slovensko má v tomto smere veľkú tradíciu. Prvé lesné hospodárske plány sa na našom území vypracúvali už v 2. polovici 18. storočia. V súčasnosti sa dlhodobé plánovanie rozvoja lesov vyprofilovalo v rámci hospodárskej úpravy lesov tak, že tvorí dokonalý systém, ktorý zaručuje, že ak sa zachová a podľa neho sa bude obhospodarovanie lesov realizovať, možno dosiahnuť ďalšie zvyšovanie ich produkčných, ako aj mimoprodukčných funkcií. Týmto sa aj dosiahne vyšší podiel lesného hospodárstva na zlepšovaní životných podmienok obyvateľstva – kvality jeho života. Uvádzajú sa kľúčové rozhodnutia v plánovaní dlhodobého rozvoja (stanovenie účelu hospodárenia, určenie hospodárskeho spôsobu, určenie rubnej doby, odvodenie únosnej ťažby dreva – etátu). Ďalej sa poukazuje na nástroje lesníckej politiky, prostredníctvom ktorých má štát zabezpečiť realizáciu dlhodobého rozvoja lesov.
Nevyhnutnosť dosiahnutia funkčne integrovaného obhospodarovania lesov
Zdôrazňuje sa potreba optimálneho skĺbenia rozmanitých funkcií lesov (produkčných, ekologických a environmentálnych) do harmonického systému ich obhospodarovania, čiže uplatňovanie funkčne integrovaného obhospodarovania lesov. Ďalej sa uvádza zapojenie lesného hospodárstva do komplexného riešenia trvalo udržateľného rozvoja krajiny, jej regiónov, najmä vidieka. Tieto zámery sú v súlade s medzinárodnými dohovormi, ku ktorým Slovenská republika pristúpila ako členská krajina Európskej únie. V plnom rozsahu sa taktiež rešpektujú prístupy Európskej únie k lesníctvu (Akčný plán lesného hospodárstva Európskej únie, Spoločná poľnohospodárska politika – Rozvoj vidieka).
Odbor lesníctva Slovenskej akadémie pôdohospodárskych vied je presvedčený, že prijatie Slovenskej lesníckej doktríny môže významne prispieť k zastaveniu nežiaduceho vývoja lesníctva na Slovensku a k návratu na cestu jeho dlhodobého rozvoja. Bude to na prospech celej našej spoločnosti a prínosom k zvýšeniu kvality života obyvateľstva.
Ing. Peter Baco, PhD.
agrárny expert SDS
18.09.2014
Trenčín