Rozhovor pre časopis FARMAGAZÍN v rubrike Transformačné zrkadlo, pod názvom: „Rozhoduje úroveň riadenia“
Rozhoduje úroveň riadenia
Transformáciu poľnohospodárskych družstiev, ako je známe, naštartoval zákon č. 42/1992 o úprave majetkových vzťahov a vyrovnaní majetkových nárokov v družstvách (ľudovo zvaný aj „transformačný zákon“). V čase jeho schvaľovania vo Federálnom zhromaždení ešte spoločnej Českej a Slovenskej republiky bol Ing. Peter Baco predsedom Poľnohospodárskeho družstva Nemšová. Počas jeho aplikácie v praxi ministrom poľnohospodárstva a výživy. Napokon bol druhýkrát ministrom aj vtedy, keď sa pripravoval, schválil , ba aj pretavoval do praxe zákon o povinnom vydaní družstevných podielnických listov. Bol jednoducho pri tom.
Dnes sa často objavujú otázky typu – Bolo treba zákonom stanoviť, čo majú robiť družstvá? – alebo – Museli sa vydať družstevné podielnické listy? – sú úplne irelevantné. Zvyčajne reaguje slovami: Všetko treba vnímať v kontexte situácie, ktorá bola vtedy, keď sa tak konalo. Ideologizácia histórie aktuálnymi „mocnými“ nesmie meniť minulosť. Dezinterpretácia minulosti nám totiž znemožňuje rozumieť tomu čo sa vlastne deje dnes a najmä nám bráni robiť správne rozhodnutia pre budúcnosť. Rád sa preto k tejto téme vyjadrím.
Zrejme je problém v tom, že sa s odstupom dvadsiatich rokov nedokážeme vžiť do situácie a pomerov, ktoré vtedy vládli…
Súhlasím. A tak na otázku, či sme vtedy robili dobre odpovedám štandardne: Vždy som mal úmysel veci pomôcť. Robili sme na základe vtedy dostupných informácií a to s najlepším vedomím. Aj revolučnými prostriedkami, ako napríklad manifestačnými protestmi na námestí a blokáciou ciest, sme odrážali veľký tlak na družstvá, ako na prežitok socializmu. Pokiaľ ide o hospodárske výsledky, musím dodať, že poľnohospodárstvo ako celok bolo do roku 1989 úspešné. A ako symbol úspechu socializmu sa považovalo za nežiaduci jav. Nebolo únosné ukazovať, že niečo aj za socializmu bolo dobré.. Takže sa išlo poľnohospodárom, najmä družstvám, doslova po krku. Z 28 miliardovej štátnej podpory rezortu sa v roku 1991 znížila podpora na 9 miliárd korún. To bola rana pod pás. Zrazu boli peniaze v banke za 25 percentné úroky, kravu sme predávali za 4 koruny kilo živej váhy, a často sme vyplácali mzdy tak, že sme zabili býka – dvoch, rozsekali a každý dostal namiesto polovice platu mäso, alebo iné naturálie. Členovia družstiev dobrovoľne požičiavali družstvu peniaze aby bolo na naftu, aby sa dalo zasiať. Vyskytli sa aj prípady samovrážd u vedúcich pracovníkov zo zúfalstva v nezvládnuteľnej situácie. Stav transformácie bol v rokoch 1991 – 1992 hektický. Oveľa zložitejší ako je dnes.
Našťastie v júli 1992 nastúpila nová vláda s programom revitalizácie a stabilizácie pôdohospodárstva a rovnocenného postavenia foriem hospodárenia.
V tom období sa začal uplatňovať v praxi transformačný zákon.
Podľa neho sa mali oprávneným osobám po siedmich rokoch vyplatiť majetkové podiely…
V situácii keď ročná strata v rezorte bola takmer 15 mld. Kčs bolo nepredstaviteľné aby vyplatiť nečlenom vyše 18 mld. Kčs majetkových podielov.
Aj pri premene tretiny toho záväzku na členské vklady to bol prakticky likvidačný zámer.
To by družstvá položilo na kolená predovšetkým na Slovensku, kde bola v rámci ČSFR zložitejšia situácia. Bolo to pre Uhorské právo dedenia a násobkami väčší počet oprávnených osôb, ale aj pre tvrdší antidružstevný kurz po roku 1989. Češi hovoria že v majetkových podieloch videli hodenie do vody a tí ktorý vyplávali boli stransformovaní, čo sa ukazovalo pre SR oveľa deštruktívnejšie. Preto sa DPL systém aj pomenovával ako záložný padák./Nakoniec pokiaľ ide o podporu družstevníctva, tak dnes hospodária v SR družstvá na dvojnásobnom podiele pôdy ako v ČR./ Preto sme zvažovali, ako ďalej. Prijať, či neprijať novelu transformačného zákona? A čo by sa malo udiať, aby sme úplne nezničili naše poľnohospodárstvo? Tieto a mnohé iné otázky nám nedávali spávať.
Ako ministrovi v rokoch 1992 – 1998 mi išlo prioritne o to, aby sme veľkovýrobný potenciál, ktorý na Slovensku bol, zachovali. Nie preto, že veľké firmy produkujú lacnejšie a viac. Veľkovýrobná základňa sa budovala desiatky rokov z malých hospodárstiev, ktoré boli v čase kolektivizácie na každom dvore, a v nich podobný obraz: predná izba, kuchyňa, komora, sklad , maštaľ a stodola. Ekonomicky bolo náročné z takých podmienok vytvoriť funkčné veľkovýrobné celky. Takže tá roztrieštená základňa poľnohospodárskej výroby sa skoncentrovala a potom to žiadali isté skupiny rozbiť. Veľkovýrobné celky – družstvá sa delili na niekoľko menších celkov… rozvod nebol jednoduchý nikde… jedni dostali kravy, iní maštale… ďalší zase povedzme stroje… rodili sa súkromne hospodáriaci roľníci, ktorí nemali čím obrábať polia… Teda kto chcel a chce tak hospodáriť – prosím. Držím im palce a som strašne rád, že chcú gazdovať a vytvárajú lokálne trhy. Ale urobiť to pod heslom ako nejakú revolučnú, celoplošnú akciu, to bola predsa hlúposť. Ekonomicky ani finančne sa to nedalo zvládnuť. Mali sme teda nechať úplne rozbiť racionálnu, fungujúcu, koncentrovanú výrobu?
Kdesi ste sa vyjadrili, že ste to vnímali ako pomstu za socializmus?
Ale iste! Bola to pomsta za socializmus, za socializáciu. Za násilné združstevňovanie. Zlobu za krivdy môžem akceptovať. Žil som medzi sedliakmi pri združstevňovaní. Môj otec bol kováč , u nás na dvore sa sedliaci schádzali, podkúvali kone, viem ako rozmýšľali, viem ako ich to strašne bolelo…
Ale to sa stalo, vrátiť späť sa nedalo. Náprava neexistovala. Mohlo ísť o určité odškodnenie. A mne išlo o to. Povedali sme si – odškodnime pokiaľ sa dá, v miere akú máme k dispozícii. A hlavne – zachovajme funkčnosť poľnohospodárstva. Funkčnosť toho, čo bolo. S vedomím zachovania veľkovýroby. Lebo – úplné odškodnenie bola ilúzia.
Desať rokov pred týmto obdobím som bol na študijnej ceste v Kanade. Videl som iné odbytové, zásobovacie alebo spracovateľské družstvá, nie kolchozného typu, teda mali svoje miesto aj v trhových podmienkach. To ma inšpirovalo. Členmi týchto družstiev boli veľké farmy, produktívne farmy, konkurencieschopné farmy.
S najmodernejšou technológiou, uplatňovaním najnovších vedecko-technických poznatkov napredovali aj naše mnohé družstvá, aj napriek nepriaznivému podnikateľskému prostrediu. Boli to družstvá ktoré dokázali aplikovať také motivačné systémy pre svojich pracovníkov ako podniky orientované na zisk v trhových podmienkach. /Už na začiatku osemdesiatych rokov sme robili na družstve kde som pracoval napríklad transfer embryí. Keď prišli Kanaďania, tak otvárali oči…/ Išlo mi teda o to, aby sme zachovali ten potenciál, poľnohospodársku veľkovýrobu, ktorá je schopná aplikovať najmodernejšie technológie a svetové poznanie. Ktorá zaručovala napredovanie.
Takže sa zrodil nápad, aby sa vydali oprávneným osobám cenné papiere. Ako protihodnotu majetkovým podielom. Presnejšie – družstevné podielnické listy…
Myslím, že to bola najmä samospráva družstiev kto presadzoval takýto nápad. V tom čase sme to všeobecne vnímali ako najschodnejšiu cestu. Aby sa družstvá vyplácaním majetkových podielov nerozpadli, ale aby oprávnené osoby mali v rukách doklad, čo by sa dalo v budúcnosti, keď sa situácia v poľnohospodárstve a najmä v poľnohospodárskom družstevníctve trochu stabilizuje, fakticky zrealizovať.
Zainteresovaní právnici spracovali tento nápad do legislatívnej podoby. Priznávam sa, že som bol prekvapený, že to dali do formy, ktorá môže byť schodná… Keby som teraz žil v prostredí toho obdobia, verte, že by som urobil to isté. Keby sme museli o tom rozhodovať dnes, s dnešnou informačnou výbavou, možno by sme našli aj iné riešenia. Ale v tom období to bolo – opakujem – najschodnejšie riešenie. Myslím si, že treba o tom hovoriť z hľadiska historického. Ale traumatizovať sa, že sme to mali alebo mohli robiť inak, je podľa mňa zbytočná špekulácia, snaha „meniť minulosť“.
Prečo viaceré družstvá transformáciu nezvládli?
Legislatívne podmienky boli vytvorené tak, že sa to dalo zvládnuť a mnohé družstvá to aj zvládli. Pravda, v niektorých družstvách boli rôzne prekážky. Denne ich prenasledoval boj o prežitie. V takej situácii často považovali za nepodstatné zaoberať sa vecami, ktoré nesúviseli s hľadaním peňazí na prežitie… aby aj zajtra aj pozajtra bolo na naftu, na platy… A možno to niektoré družstvá aj podcenili a potom v nich bublali rôzne emócie. Kto zákony akceptoval popri tom dennom boji o prežitie a identifikoval vlastníkov majetku, vydal družstevné podielnické listy, ten ukončil legislatívnu transformáciu. Splnil literu zákona.
Po Slovensku sa šíria názory, že družstevné podielnické listy sú najväčšou krádežou storočia…
Je to surové vyhlásenie, preto musím aj razantne reagovať.
Právne aj vecne je to nezmysel. Možno že ide práve o nepodarený pokus ako meniť minulosť. Veď dobre vieme ako to bolo. Určite sú ľudia ktorí to chceli inak. Majú právo na svoj názor, aj presadzovať svoj záujem, ale nebol väčšinový
Podľa transformačného zákona pri majetkových podieloch predsa neišlo o rozdelenie obchodného majetku družstva do spoluvlastníctva oprávnených osôb. Tieto majetkové podiely nepredstavovali vlastníctvo k veciam, takže nebolo čo ukradnúť. Majetkové podiely predstavovali majetkovú účasť, oceniteľné majetkové práva.
Vydaním DPL nebolo oprávnenej osobe odňaté právo na majetkový podiel, ale naopak. DPL predstavuje formu a spôsob kapitalizácie majetkových podielov oprávnených osôb.
Treba tiež zdôrazniť, že podielnik môže práva spojené s DPL predať, sú predmetom dedičstva,alebo predmetom vkladu do podnikania, čo naopak zjednodušilo nakladanie oprávnených osôb s majetkovými právami.
Trh s družstevnými podielnickými listami sa po rokoch stagnácie pohol. Rozprúdili ho najmä rôzne finančné a iné skupiny, ktoré ich skupujú. Znamená to, že transformácia pokračuje podľa vás?
Asi 90 % družstiev, ktoré postupovali podľa zákona má transformáciu dokončenú. Ide však to, že mnohí vlastníci podielnických listov ich bezplatne odovzdali Fondu národného majetku a fond ich chce speňažiť. Chce s nimi obchodovať. Mnohí sa domnievajú, že ak ich získal bezplatne, mal by ich umoriť. Nechcem sa jednoznačne vyjadriť, čo by mal štát urobiť. Ale isté riziko sa obchodovaním s DPL objavilo. Veľa firiem to môže poškodiť, destabilizovať… Viacero spoločností chce s nimi obchodovať. Zrejme vedia, prečo sa pustili do kupovania podielnických listov. Cez DPL sa dostanú k firme, alebo sa môžu dostať k nejakej významnej pozícii v družstve… cez pozície v družstve sa zase môžu dostať k pôde. Ani nezbadáme, že sme si nedokázali ošetriť vlastné firmy.
Takže považujem za riziko, ak fond bude predávať DPL možno aj zahraničným záujemcom. Myslím si, že štát by mal pre to urobiť všetko, keď ich získal (DPL) zadarmo, aby ich prednostne sprístupnil emitentom.
Čo by mali urobiť družstvá aby zavŕšili transformáciu?
Rozhoduje úroveň riadenia v družstve. Riadenie, to sú ľudia. Ľudia sa správajú tak, ako sú motivovaní. V družstve by mal byť okruh vlastníkov, ktorí majú reálny ekonomický záujem na fungovaní a prosperite družstva. To, že sú družstvá postavené na ekonomickej aj sociálnej báze, to je v pohode. Ale jednoducho musia byť prvoradé tie ekonomické-podnikateľské záujmy, lebo keď družstvá nebudú fungovať tak tie sociálne aspekty budú iba iluzórne. Ľudia sa naozaj správajú tak, ako sú motivovaní.
Ak sa družstvá premenili na obchodné spoločnosti, alebo ak si zakomponovali režim zodpovednosti a právomoci podľa individuálneho prínosu k existencii družstva, to sú kroky smerujúce k prosperite. Práve tak, ak sa spoja súkromne hospodáriaci roľníci, aby sa im lepšie podnikalo na pôde, vytvoria si spoločnú maštaľ –družstvo. To, že sú zásobovacie, odbytové, strojné a úverové družstvá – tam je spoločný záujem bez bezprostredného záujmu o zisk pre spoločnú činnosť.
Medzi 1500 najúspešnejšími a najvýkonnejšími firmami na svete nie je ani jedno družstvo. Je to aj preto lebo je to dobrá forma najmä pre sféru malých a stredných podnikateľov, pre lokálnych podnikateľov, špecilne pre vidiecke a iné podmienky s vyššou sociálnou citlivosťou. Dokonca stále frekventovanejšie návrhy na transformáciu liberálneho trhového systému na spravodlivejší, sa stále častejšie poukazuje na dobré skúsenosti z dobre fungujúcich družstiev. Aj preto je povšimnutiahodné, že naša transformačná skúsenosť v družstevníctve môže byť cennejšia v meniacom s svete ako si dnes myslíme.
Zverejnené v upravenej podobe pod názvom: ROZHODUJE ÚROVEŇ RIADENIA, Soňa Ludvigová, FARMAGAZÍN, 01/2013