Písomné stanovisko pre čiastkovú oponentúru 11.12.2009 Stratégia rozvoja slovenskej spoločnosti časť 7. Zabezpečenie udržateľného a bezpečného rozvoja kapitoly 7.1. Stratégia rozvoja poľnohospodárstva na Slovensku

Písomné stanovisko pre čiastkovú oponentúru 11.12.2009, Stratégia rozvoja slovenskej spoločnosti, časť 7. Zabezpečenie udržateľného a bezpečného rozvoja, kapitoly  7.1. Stratégia rozvoja poľnohospodárstva na Slovensku

Toto stanovisko sa snaží o podporu kontinuity stratégie poľnohospodárstva SR do roku 2015 so stratégiou z Programového vyhlásenia súčasnej Vlády SR. Stručné zdôvodnenie.

Programovaný útlm agrárneho odvetvia po r. 1999, sa Vláda SR po voľbách v roku 2006 odhodlala zastaviť a presmerovať rezort na trajektóriu rozvoja. Do prepuknutia krízy sa to aj darilo. Súčasná rozvojová stratégia trvalo udržateľného pôdohospodárstva spočíva v lepšom využívaní potenciálu slovenskej pôdohospodárskej krajiny
– pre produkciu potravín, dreva a surovín /najmä s vyššou pridanou hodnotou/,
– pre posilnenie vidieckej ekonomiky SR,
– pre uspokojovanie sociálnych nárokov obyvateľov vidieka SR / najmä zamestnancov/
-pre dôsledné naplnenie požiadaviek vo verejnom záujme /najmä ekologických/

Vedeckovýskumná základňa rezortu v práci rezortná Prognóza do r. 2030 a Vízia do roku 2050 vo svojej vedeckej výpovedi preukázala že vyvážené, ekologicky šetrné hospodárenie by mohlo produkovať o 50% viac potravín ako bola realita v období vstupu Slovenska do EU. Vláda SR zobrala pred dvoma rokmi túto prácu na vedomie s očakávaním premietnutia záverov do ďalších národohospodárskych dokumentov.
Mimoriadne významný je v prognóze fakt, že spolu s obslužnými a spracovateľskými odvetviami by pôdohospodárstvo mohlo predstavovať až 15% podiel na HDP SR. Pri využití tohto prírodného potenciálu by bol podobný nárast podielu odvetvia aj na zamestnanosti. Ako aj oponovaný materiál konštatuje, ide tu o významný fenomén viac než trojnásobného nárastu zamestnanosti v súvisiacich odvetviach naviac na jedno pracovné miesto v agrárnej prvovýrobe. Keďže sa jedná primárne o 30 tis pracovných miest, ide teda celkom o viac než 130 tis pracovných miest, prevažne v najohrozenejších regiónoch SR.

Len tam kde prosperuje pôdohospodárstvo sa dá hovoriť o trvalej udržateľnosti prostredia nielen z ekologického ale aj produkčného, ekonomického, sociálneho a kultúrneho. Agrárna politika by mala mať preto primárne ambíciu zabezpečiť prosperujúce poľnohospodárstvo aj v ďalšom období.

Vo vzťahu k životnému prostrediu oponovaný materiál správne konštatuje že trvalá udržateľnosť nezávisí na forme alebo veľkosti hospodárov na pôde /táto téza sa nepotvrdila a treba prestať s ňou pracovať/. Taktiež treba, pri zdôrazňovaní ekologických rizík z poľnohospodárstva, zobrať na vedomie že v SR sa aplikuje na 1 ha pôdy menej než 1 kg chemických ochranných látok oproti štátom EU-15, kde je to viac než 8 kg. V aplikácii živín do pôdy formou umelých hnojív je taktiež rozdiel v prospech SR približne sedemnásobný. Náš problém je, že pre finančnú nedokrvenosť rezortu používame okrem iných nedostatočných vstupoch aj „príliš šetrnú chemizáciu“,čo tiež spôsobuje upadanie hospodárenia, devastáciu produkčnej krajiny, a teda úplný opak trvalej udržateľnosti.

Nespochybňujem poukazovanie autorov na možnosti a potrebu zvyšovania konkurencieschopnosti samotných agropodnikateľov. Tento finančný problém nie je primárne problém nekonkurencieschopnosti slovenských agropodnikateľov v kvalite a v nákladoch, ale v administratívne umelej, politicky motivovanej diskriminácii.
Diskriminácia poľnohospodárov SR je zafixovaná v prístupovej zmluve a realizuje sa cez SPP / spoločnú poľnohospodársku politiku/.Veď pri vstupe do EU naši poľnohospodári dostali s EU fondov len 15 % priamych platieb na 1 ha. V tomto roku je to sotva polovica oproti štátom EU-15. Pritom štátna pomoc na 1 ha v r 2006 bola v SR 2 eur/ha v ČR, Poľsku a MR 55 Eur a v Rakúsku 300 Eur. Tým v žiadnom prípade nespochybňujem poukazovanie autorov stratégie na možnosti a cesty zvyšovania konkurencieschopnosti samotných podnikateľov.

Máme do činenia s neokoloniálne nastavenou SPP /spoločná poľnohospodárska politika/, ktorá zabezpečila dobrý biznis – trh a suroviny ekonomicky silným štátom EU-15 na úkor slabších cez prístupovú zmluvu. To treba jasne pomenovať, lebo v roku 2015 nebudeme produkovať ani jednu tretinu z toho čo nám slovenská krajina umožňuje. Obzvlášť v dobe krízy a po krátko nej bude potrebné vo vzťahu k zahraničným partnerom prejavovať slovenský patriotizmus v oveľa väčšej miere. Kríza jasne ukazuje na prehlbujúce sa nacionálne sebectvo.

Konkrétne pripomienky ku kapitole:

– na str. 3 definuje štátny záujem SR. „Štátnym záujmom SR je rozvoj produkčne výkonného poľnohospodárstva …“ Škoda, že na str. 5 sa toto spochybňuje, tým, že „Stratégia by mala naznačiť alternatívnu, ktorá by zabezpečila využitie výrobných faktorov krajiny“….
Pre mňa nepochopiteľne sa na str. 6 potom definuje strategický cieľ ako „Udržateľné poľnohospodárske využívanie pôdy…“. K tomuto rozporu navrhujeme v ďalšej časti zjednotenú dikciu strategického cieľa.
– Za veľmi potrebné považujem aj ja cielené využitie priamych dotácií na modernizácie výrobných faktorov, ale aj trhové realizácie výrobkov a finančného manažmentu ako sa uvádza na str. 7. Je tu však konflikt zo str. 8 kde sa uvažuje so zacielením priamych platieb na kompenzácie nákladov na tvorbu verejných statkov.
– Veľmi oceňujeme podnety na zabránenie rozpadu výskumnej základne rezortu na str. 7. Bolo by však potrebné VVZ jasne informovať o potrebe ponúkať spoločnosti ucelené námety odborných politík pre spätné formulovanie spoločenskej objednávky na poľnohosp. vedu a výskumu.
– Námety integrácie ponuky prvovýrobcov a rozvoja miestnych a regionálnych trhov zo str. 9 sú konštruktívne, ale pre zvrátenie trvale sa zhoršujúceho stavu zdá sa bude potrebné použiť aj nepopulárne priame zásahy štátu, ktoré sú okrajovo uplatňované aj v štátoch EÚ-15.
– Ku konštruktívnym strategickým zámerom na pôde by prospel konkrétny návrh na doriešenie tzv. bielych plôch. Otázku predaju štátnej pôdy považujeme za potrebné prehodnotiť najmä v súvislosti s predajom pôdy zahraničným investorom. Zahraničné i domáce reálie poukazujú totiž nato, že pre diskriminovanosť našich domácich agropodnikateľov budú títo schopní rovnocenne so zahraničným investorom pôsobiť na slovenskom trhu pôdy až za 3 -5 rokov po termíne ku ktorému sa ich podpory vyrovnávajú s podporami farmárov EÚ-15.
– Veľmi oceňujem námet na str. 10 na prehodnotenie preexponovanej NATURA 2000 v súvislosti s doterajšími skúsenosťami v SR a v súlade s úpravou SPP.
– Otázky potravinovej bezpečnosti naberajú na význame aj v náväznosti na posledné krízové javy. Aktivizácia organizácií na ochranu spotrebiteľov, ako sa zdôrazňuje na str. 13 by mala byť preto podrobnejšie identifikovaná. Potravinovú dostatočnosť však treba definovať a parametrizovať.
– Tvrdenie na str. 13 „Poľnohospodárstvo je spomedzi všetkých odvetví najvýznamnejším generátorom zamestnanosti …“ je ďalej vieryhodne vyargumentované. Na str. 11 sa však hovorí, že pokiaľ ide o podiel na zamestnanosti nezohráva a nebude poľnohospodárstvo zohrávať na vidieku rozhodujúcu úlohu . Tento rozpor treba odstrániť v zmysle už skôr uvedených faktorov.

-Najzávažnejšiu pripomienku mám k nedoceneniu významu politiky na stratégiu a prax v poľnohospodárstve. Najmä pre veľkú závislosť poľnohospodárstva na kompenzáciach za finančne nekvantifikovateľné činnosti vo verejnom záujme, ale aj pre zápas o získanie konkurenčných výhod v medzinárodnom postavení, a iné senzitívne väzby v spoločnosti je toto odvetvie mimoriadne závislé na aktuálnych politických pomeroch v SR. Stratégia preto má pojednať riešenie postavenia v spoločnosti a vzťahu k politike. K tomu navrhujem akceptovať nasledovné:
* Hlavnou príčinou devastácie poľnohospodárstva za ostatných 20 rokov bola ultraliberálna, do extrémov zachádzajúca, agrárna politika SR po roku 1989 a po roku 1999. Snahy o rozvojovú agrárnu politiku nestačili eliminovať jej deštrukčné dôsledky. Striedanie sa protichodných /útlmových a rozvojových/ agrárnych politík vlád SR spôsobuje obrovské všestranné škody. Najhoršie je to, že úpadok nebezpečne pokračuje. Slovenská spoločnosť preto neodkladne potrebuje otvorenú a hlbokú verejnú diskusiu o dlhodobom smerovaní poľnohospodárstva a vidieka SR. Jej vyvrcholením má byť parlamentnou väčšinou prijatá dlhodobá agrárna politika SR, v podobe štátnej doktríny /alebo jej zásady môžu byť stručne ukotvené v uvažovanej novele ústavy SR, prípadne ako samostatná doktrína/.
*Strategickým cieľom agrárnej politiky SR má byť plné produkčné, ekonomické a sociálne využitie pôdohospodárskeho potenciálu krajiny, pri ekologicky ohľaduplnom hospodárení, zabezpečujúcom statky vo verejnom záujme, v duchu trvalo udržateľného rozvoja poľnohospodárstva SR.
*Agrárna politika SR má zaväzovať dlhodobo vlády a parlamenty SR k jej napĺňaniu a znemožniť odchyľovanie sa od zabezpečenia trvalo udržateľného rozvoja poľnohospodárstva. To znamená, že sa v potrebnom rozsahu skonštituujú a využijú všetky nástroje vnútroštátnych slovenských politík pre úspech tejto dlhodobej agrárnej politiky.. Vo vzťahu k SPP doktrína zaviaže parlament a vládu využiť všetky legislatívne, politické, diplomatické a hospodárske nástroje na to, aby preventívne nachádzala spojencov v EÚ na aktívne presadenie strategických cieľov agrárnej politiky SR ako prioritného slovenského záujmu.

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on email
Email

Súvisiace články

Archív článkov