Písomné stanovisko pre čiastkovú oponentúru 11.12.2009, Stratégia rozvoja slovenskej spoločnosti, časť 7. Zabezpečenie udržateľného a bezpečného rozvoja, kapitoly 7.1. Stratégia rozvoja poľnohospodárstva na Slovensku
Toto stanovisko sa snaží o podporu kontinuity stratégie poľnohospodárstva SR do roku 2015 so stratégiou z Programového vyhlásenia súčasnej Vlády SR. Stručné zdôvodnenie.
Programovaný útlm agrárneho odvetvia po r. 1999, sa Vláda SR po voľbách v roku 2006 odhodlala zastaviť a presmerovať rezort na trajektóriu rozvoja. Do prepuknutia krízy sa to aj darilo. Súčasná rozvojová stratégia trvalo udržateľného pôdohospodárstva spočíva v lepšom využívaní potenciálu slovenskej pôdohospodárskej krajiny
– pre produkciu potravín, dreva a surovín /najmä s vyššou pridanou hodnotou/,
– pre posilnenie vidieckej ekonomiky SR,
– pre uspokojovanie sociálnych nárokov obyvateľov vidieka SR / najmä zamestnancov/
-pre dôsledné naplnenie požiadaviek vo verejnom záujme /najmä ekologických/
Vedeckovýskumná základňa rezortu v práci rezortná Prognóza do r. 2030 a Vízia do roku 2050 vo svojej vedeckej výpovedi preukázala že vyvážené, ekologicky šetrné hospodárenie by mohlo produkovať o 50% viac potravín ako bola realita v období vstupu Slovenska do EU. Vláda SR zobrala pred dvoma rokmi túto prácu na vedomie s očakávaním premietnutia záverov do ďalších národohospodárskych dokumentov.
Mimoriadne významný je v prognóze fakt, že spolu s obslužnými a spracovateľskými odvetviami by pôdohospodárstvo mohlo predstavovať až 15% podiel na HDP SR. Pri využití tohto prírodného potenciálu by bol podobný nárast podielu odvetvia aj na zamestnanosti. Ako aj oponovaný materiál konštatuje, ide tu o významný fenomén viac než trojnásobného nárastu zamestnanosti v súvisiacich odvetviach naviac na jedno pracovné miesto v agrárnej prvovýrobe. Keďže sa jedná primárne o 30 tis pracovných miest, ide teda celkom o viac než 130 tis pracovných miest, prevažne v najohrozenejších regiónoch SR.
Len tam kde prosperuje pôdohospodárstvo sa dá hovoriť o trvalej udržateľnosti prostredia nielen z ekologického ale aj produkčného, ekonomického, sociálneho a kultúrneho. Agrárna politika by mala mať preto primárne ambíciu zabezpečiť prosperujúce poľnohospodárstvo aj v ďalšom období.
Vo vzťahu k životnému prostrediu oponovaný materiál správne konštatuje že trvalá udržateľnosť nezávisí na forme alebo veľkosti hospodárov na pôde /táto téza sa nepotvrdila a treba prestať s ňou pracovať/. Taktiež treba, pri zdôrazňovaní ekologických rizík z poľnohospodárstva, zobrať na vedomie že v SR sa aplikuje na 1 ha pôdy menej než 1 kg chemických ochranných látok oproti štátom EU-15, kde je to viac než 8 kg. V aplikácii živín do pôdy formou umelých hnojív je taktiež rozdiel v prospech SR približne sedemnásobný. Náš problém je, že pre finančnú nedokrvenosť rezortu používame okrem iných nedostatočných vstupoch aj „príliš šetrnú chemizáciu“,čo tiež spôsobuje upadanie hospodárenia, devastáciu produkčnej krajiny, a teda úplný opak trvalej udržateľnosti.
Nespochybňujem poukazovanie autorov na možnosti a potrebu zvyšovania konkurencieschopnosti samotných agropodnikateľov. Tento finančný problém nie je primárne problém nekonkurencieschopnosti slovenských agropodnikateľov v kvalite a v nákladoch, ale v administratívne umelej, politicky motivovanej diskriminácii.
Diskriminácia poľnohospodárov SR je zafixovaná v prístupovej zmluve a realizuje sa cez SPP / spoločnú poľnohospodársku politiku/.Veď pri vstupe do EU naši poľnohospodári dostali s EU fondov len 15 % priamych platieb na 1 ha. V tomto roku je to sotva polovica oproti štátom EU-15. Pritom štátna pomoc na 1 ha v r 2006 bola v SR 2 eur/ha v ČR, Poľsku a MR 55 Eur a v Rakúsku 300 Eur. Tým v žiadnom prípade nespochybňujem poukazovanie autorov stratégie na možnosti a cesty zvyšovania konkurencieschopnosti samotných podnikateľov.
Máme do činenia s neokoloniálne nastavenou SPP /spoločná poľnohospodárska politika/, ktorá zabezpečila dobrý biznis – trh a suroviny ekonomicky silným štátom EU-15 na úkor slabších cez prístupovú zmluvu. To treba jasne pomenovať, lebo v roku 2015 nebudeme produkovať ani jednu tretinu z toho čo nám slovenská krajina umožňuje. Obzvlášť v dobe krízy a po krátko nej bude potrebné vo vzťahu k zahraničným partnerom prejavovať slovenský patriotizmus v oveľa väčšej miere. Kríza jasne ukazuje na prehlbujúce sa nacionálne sebectvo.
Konkrétne pripomienky ku kapitole:
– na str. 3 definuje štátny záujem SR. „Štátnym záujmom SR je rozvoj produkčne výkonného poľnohospodárstva …“ Škoda, že na str. 5 sa toto spochybňuje, tým, že „Stratégia by mala naznačiť alternatívnu, ktorá by zabezpečila využitie výrobných faktorov krajiny“….
Pre mňa nepochopiteľne sa na str. 6 potom definuje strategický cieľ ako „Udržateľné poľnohospodárske využívanie pôdy…“. K tomuto rozporu navrhujeme v ďalšej časti zjednotenú dikciu strategického cieľa.
– Za veľmi potrebné považujem aj ja cielené využitie priamych dotácií na modernizácie výrobných faktorov, ale aj trhové realizácie výrobkov a finančného manažmentu ako sa uvádza na str. 7. Je tu však konflikt zo str. 8 kde sa uvažuje so zacielením priamych platieb na kompenzácie nákladov na tvorbu verejných statkov.
– Veľmi oceňujeme podnety na zabránenie rozpadu výskumnej základne rezortu na str. 7. Bolo by však potrebné VVZ jasne informovať o potrebe ponúkať spoločnosti ucelené námety odborných politík pre spätné formulovanie spoločenskej objednávky na poľnohosp. vedu a výskumu.
– Námety integrácie ponuky prvovýrobcov a rozvoja miestnych a regionálnych trhov zo str. 9 sú konštruktívne, ale pre zvrátenie trvale sa zhoršujúceho stavu zdá sa bude potrebné použiť aj nepopulárne priame zásahy štátu, ktoré sú okrajovo uplatňované aj v štátoch EÚ-15.
– Ku konštruktívnym strategickým zámerom na pôde by prospel konkrétny návrh na doriešenie tzv. bielych plôch. Otázku predaju štátnej pôdy považujeme za potrebné prehodnotiť najmä v súvislosti s predajom pôdy zahraničným investorom. Zahraničné i domáce reálie poukazujú totiž nato, že pre diskriminovanosť našich domácich agropodnikateľov budú títo schopní rovnocenne so zahraničným investorom pôsobiť na slovenskom trhu pôdy až za 3 -5 rokov po termíne ku ktorému sa ich podpory vyrovnávajú s podporami farmárov EÚ-15.
– Veľmi oceňujem námet na str. 10 na prehodnotenie preexponovanej NATURA 2000 v súvislosti s doterajšími skúsenosťami v SR a v súlade s úpravou SPP.
– Otázky potravinovej bezpečnosti naberajú na význame aj v náväznosti na posledné krízové javy. Aktivizácia organizácií na ochranu spotrebiteľov, ako sa zdôrazňuje na str. 13 by mala byť preto podrobnejšie identifikovaná. Potravinovú dostatočnosť však treba definovať a parametrizovať.
– Tvrdenie na str. 13 „Poľnohospodárstvo je spomedzi všetkých odvetví najvýznamnejším generátorom zamestnanosti …“ je ďalej vieryhodne vyargumentované. Na str. 11 sa však hovorí, že pokiaľ ide o podiel na zamestnanosti nezohráva a nebude poľnohospodárstvo zohrávať na vidieku rozhodujúcu úlohu . Tento rozpor treba odstrániť v zmysle už skôr uvedených faktorov.
-Najzávažnejšiu pripomienku mám k nedoceneniu významu politiky na stratégiu a prax v poľnohospodárstve. Najmä pre veľkú závislosť poľnohospodárstva na kompenzáciach za finančne nekvantifikovateľné činnosti vo verejnom záujme, ale aj pre zápas o získanie konkurenčných výhod v medzinárodnom postavení, a iné senzitívne väzby v spoločnosti je toto odvetvie mimoriadne závislé na aktuálnych politických pomeroch v SR. Stratégia preto má pojednať riešenie postavenia v spoločnosti a vzťahu k politike. K tomu navrhujem akceptovať nasledovné:
* Hlavnou príčinou devastácie poľnohospodárstva za ostatných 20 rokov bola ultraliberálna, do extrémov zachádzajúca, agrárna politika SR po roku 1989 a po roku 1999. Snahy o rozvojovú agrárnu politiku nestačili eliminovať jej deštrukčné dôsledky. Striedanie sa protichodných /útlmových a rozvojových/ agrárnych politík vlád SR spôsobuje obrovské všestranné škody. Najhoršie je to, že úpadok nebezpečne pokračuje. Slovenská spoločnosť preto neodkladne potrebuje otvorenú a hlbokú verejnú diskusiu o dlhodobom smerovaní poľnohospodárstva a vidieka SR. Jej vyvrcholením má byť parlamentnou väčšinou prijatá dlhodobá agrárna politika SR, v podobe štátnej doktríny /alebo jej zásady môžu byť stručne ukotvené v uvažovanej novele ústavy SR, prípadne ako samostatná doktrína/.
*Strategickým cieľom agrárnej politiky SR má byť plné produkčné, ekonomické a sociálne využitie pôdohospodárskeho potenciálu krajiny, pri ekologicky ohľaduplnom hospodárení, zabezpečujúcom statky vo verejnom záujme, v duchu trvalo udržateľného rozvoja poľnohospodárstva SR.
*Agrárna politika SR má zaväzovať dlhodobo vlády a parlamenty SR k jej napĺňaniu a znemožniť odchyľovanie sa od zabezpečenia trvalo udržateľného rozvoja poľnohospodárstva. To znamená, že sa v potrebnom rozsahu skonštituujú a využijú všetky nástroje vnútroštátnych slovenských politík pre úspech tejto dlhodobej agrárnej politiky.. Vo vzťahu k SPP doktrína zaviaže parlament a vládu využiť všetky legislatívne, politické, diplomatické a hospodárske nástroje na to, aby preventívne nachádzala spojencov v EÚ na aktívne presadenie strategických cieľov agrárnej politiky SR ako prioritného slovenského záujmu.
